Bohovské to je. Neviem, aké je to mať synov. Môj muž to nedal. Štvrtýkrát sa nám už skúšať nechcelo. Po troch výchovách sa nám chce už len mlčať a spať. A chvíľu nevariť a v mojom prípade nevláčiť nákupy. Môjmu mužovi neplatiť. Čo celkom presne nejde. Lebo ak aj už podrástli, jesť a prachy chcú furt.

Neviem teda, koľko jedia mladí chalani, ale rada by som vyvrátila ilúziu, že baby jedia málo. Alebo menej. Baby jedia stále. Dvere od chladničky podľa mňa odpadnú. Raz. Ako sa vraví, podáva sa na nej kľučka. S rôznym výsledkom. Väščinou v nej podľa detí nie je nič. Potom, ako to NIČ vyzbierajú z dlážky, kam po otvorení dvierok vypadne, lebo sa tam to NIČ už nevprace, zabuchnú vrátka a prejdú šmejdiť do komory. V komore je viac NIČ. Lebo tam je viac takých tých medzikrokových surovín, čo ešte len plánujú byť jedlom. Zatiaľ je to však tak, že čo sa jedno max dvojkrokovo nedá spracovať do požívatiny, to sa za jedlo neráta.

Veľkáčky spojazdnili tradíciu vifoniek. Vifonka je super, keď už od hladu nevidíte. Alebo na čundroch. Alebo na intrákoch. Moje decko č.1 tvrdí, že si to decká kupujú a jedia len tak, na chrumkavo, že alternatíva čipsov! Moju poslednú vifonku si pamätám presne. Tehotenstvo č.3.  Rezance sa vo všeobecnosti zle zvracajú. Keď ostanú dlhé, je to, akoby ste sa snažili vygrcnúť Rapunzel! Každopádne, potom, čo som  načapala č.2, ako si na rožok vytláča bambíno rovno z črievka, sa už o svoje dcéry nebojím. Môžu na intráky. Normálne že suchý tréning toto.

Mať dcéry je super aj preto, že na nich prehadzujem postupne veci, ktoré na mňa padli preto, že som mama a žena. Napríklad domácnosť. Niekto rastie do múdra, ja do lenivosti. Decká mám fakt kúl, trpezlivo hľadajú cesty, ako sa domácim prácam vyhnúť alebo ich odžubať, ale furt im na to prídem. V podstate ide o to byť ready. Aby mi ich nevrátili, keď už sa ich ujme nejaký šuhaj.

V prípade, že šuhaj bude síce šumný, ale maminka ho domácim drilom netýrala a chalaniskovi sa pri pohľade na práčku nepustí z kútika úst slinka ako pri pavlovom reflexe, dievky rozvíjame aj ďalšími smermi. Napríklad sa učia biť. Ja sa biť viem. Aj môj muž vie, že sa viem. Naučil sa cúvať tvárou smerom ku mne, keď sa vo mne zapne teroristický mód. Dievčatá si samé maľovali izbietky, šróbovali nábytok a vedia kresadlom založiť oheň. Športujú. Aby veľa vydržali. Boli rýchle a silné, keď ich muža skolí soplík. Soplík poznajú z domu. Odvtedy vedia, že sa pri nádche aj stoná, chrčí a nedá sa vôbec chodiť. Sa len tak prežíva. Celé dni nič. Len oči do stropu. Na toto musia byť fertig.

Musia si poradiť so spotrebičmi. Je komp spotrebič??? Asi hej, spotrebuje deťom čas. Keď sa na ňom niečo pohnojí, takmer vždy sa vynájdu. Pomaly ich tiež začíname učiť točiť volantom. Na prázdnych plochách. Ešte nie som ready vyplácať niekomu škody. Ako spolujazdci po vzore vzácnej maminky nasávajú celú batériu lajtkových nadávok. Aj s vysvetlením, čo v nesúlade s vyhláškou debil na ceste spravil. Čím sú staršie, tým viac sa odvážim pritvrdiť. Nenechám ich zošrotovať mestskou džungľou veď.

Keď pozorujem rodiny, kde chalani sú, vidím ako nespornú výhodu to, že dievčatká disponujú len stopovou hladinou testosterónu. Vďaka nemu nevisia imrvére zo stromu dole hlavou, nikam sa nic moc neštverajú, nesekajú nožmi, nerozbíjajú kolená a hlavy, a nestrácajú náhodne chrup. Tie zúbky už Zúbková víla nikdy nenájde. Dievčatká sú takmer vždy na zemi.  Nohami.

Baby sú pre mamy fasa aj preto, lebo si jednoducho rozumejú aj bez slov. Hlava chlapa, čistá záhada. A tiež si plníme všetky svoje dievčenské sny a túžby cez dcéry. Vianočné darčeky som chvíľu kupovala podľa toho, s čím by som sa chcela pohrať ja.

Keď sa udržujete v akej takej forme, je tu veľká nádej, že budete šérovať niektoré kusy oblečenia. Ja sa snažím, ale začína ma prečúravať príroda, a tak mám niektoré kúsky len na státie. Proste sa do nich dostanem, ale pohyb sa v nich vykonávať nedá. Ani že ruky na volant. Ee. Recyklácia handier je však plynulá a nepretržitá, aj keď moje kúsky opomínajú častokrát holé brucho a trčiaci zadok. A sú oldskúlové.

Niekedy sa snažím odhadnúť, či sa za mňa náhodou nehanbia. Jediný moment, kdy som tento pocit nadobudla, bolo, keď č.1 spochynilo môj nickname na fejsbuku. Tak. Tam som si uvedomila, že ešte nemajú tú ľahkosť v duši, čo mám ja v koži zrelej ženy. Že mne je fuk, že je ten nick na smiech. Je to moja voľba. A smejú sa tí, ktorí nemajú odvahu ísť s kožou na trh a dovoliť si zvoliť prezývku, ktorá ich definuje viac ako meno a priezvisko. Nevadí. Naše žaby sú fajn. Viac než fajn. A poctivo makám na tom, aby raz boli veľké spokojné ženy. Môže byť, nie?