Výchova detí je náročné poslanie. Hoci sa našim potomkom venujeme oveľa viac ako ktorákoľvek generácia pred nami, čelíme mnohým negatívam. Jedným z nich je extrémne rodičovstvo. Mnohé mamy sú zo svojho fungovania naozaj vyčerpané. Je to hlavne pre to, že prežívajú veľký tlak.

Spoločnosť, okolie, ale aj ženy samotné pre svoje deti doslova dýchajú. Sprevádzajú ich na každom kroku, starajú sa im o program a neustále ich riešia. Či ich jedlo bolo dostatočne nutrične vyvážené, či majú dosť vitamínov, dokonale vyčistené zuby, nosia to najlepšie oblečenie a topánky, ktoré vyhovujú najvyšším štandardom, či majú krúžky, ktoré ich dokonale rozvíjajú a milión iných vecí.

Milujúce mamy a otcovia nechcú nič zanedbať, ale žijú tak v neskutočnom rodičovskom strese. Obetovanie sa do krajnosti totiž v sebe nesie obrovské negatíva, ktoré unavení rodičia podprahovo podsúvajú aj svojim potomkom. Tí sú potom často nesamostatní a málo zodpovední. Deti sa totiž spoliehajú na to, že tu vždy bude niekto, kto všetko vyrieši za nich.

A ako to pri stresových situáciách býva bežné, nevieme ich zvládať dlhodobo. Veď ktorá matka po náročnom dni večer neplače do vankúša a nekladie si otázku – „Som dosť dobrá mama?“

 „Myslím, že každá z nás to má. Aj ja si občas poplačem. Mám dve malé potvorky, takže občas je to „na mašľu“. Hlavne, keď vystúpim na staršieho syna a potom mi je to naozaj ľúto. Častokrát mi aj vyjdú slzy, lebo viem, že som mohla reagovať inak,“ priznáva mama Zuzka.

Materské výčitky: Dokonalá mama neexistuje

A čo na to hovorí odborníčka? „Keď počujem ponosu ,Som dobrá mama?´, pýtam sa protiotázkou: Som dosť dobrá sama pre seba? Mám sa rada taká, aká som?,“ pýta sa rodičovská a výchovná poradkyňa Martina Vagačová. Podľa nej ide o postoj sebaistoty a sebadôvery, na ktorý sa treba pozrieť.

„Netreba zabúdať na pravidelné dopĺňanie zdrojov vlastnej podpory. Dokonalý človek neexistuje. Mama s chybami je dostatočne dobrou mamou v prípade, že chyby reflektuje a nahliada na ne ako na poklad, ktorý obsahuje cestu k riešeniu. Patrí k tomu aj ospravedlnenie dieťaťu, ak je to potrebné,“ pokračuje pre Ženy v meste odborníčka.

Ilustračné foto - pexels.com/Keira Burton

Popôrodná dula Andrea Borková priznáva, že túto tému so svojimi klientkami preberá veľmi často. „Keďže pracujeme so ženami, tie sa na mňa obracajú s takýmito pocitmi, ktoré sa im v materstve vyplavili na povrch,“ hovorí Ženám v meste.

„Ťažké dni v materstve prídu, nesmieme zabudnúť, že len my máme silu ich zmeniť ešte predtým ako príde vlna obviňovania a úzkosti,“ pokračuje Borková.

Odborníci na psychológiu radia prestať sa obviňovať, keď niečo nie je dokonalé a zahnať výčitky, keď si rodič berie čas pre seba. Namiesto kvantity treba uprednostniť kvalitu času, ktorý trávime s potomkami. Deti nepotrebujú pol dňa s vystresovanou a vynervovanou mamou. Celkom im postačí hodinka s dobre naladeným rodičom, ktorý im tento čas venuje naozaj naplno. A rovnako je potrebné nechať dieťaťu priestor na sebarealizáciu. Samozrejme, podľa jeho veku a schopností.

Liekom na výčitky je sebaláska

Podľa výchovnej poradkyne Vagačovej je liekom na rodičovské vyhorenie sebaláska. Upozorňuje však, aby sme si nezamieňali dva pojmy. „Sebaláska nie je sebectvo. Rovnováha je základom harmónie. Ak nemáme naplnené vlastné potreby, nemáme z čoho dávať dieťaťu. Je preto na našej rodičovskej zodpovednosti, aby sme si našli priestor aj na sebarealizáciu a oddych. Osobný rozvoj si vyžaduje vyhradený čas a pravidelnosť,“ radí.

Andrea Borková sa sama riadi niekoľkými pravidlami, ktoré si sama nazvala originálnym výrazom „mamtry“. „Ak sa blíži situácia, kedy chcem na deti kričať, zastavím sa a začnem si opakovať tieto mantry. Vďaka ním zastavím výbuch, ešte predtým ako vznikne, upokojím sa, som schopná reagovať na potreby deti a aj na tie svoje. Večer nemám výčitky a deň čo mohol byť pekelne zlý, je zrazu úplne v pohode,“ hovorí.

Radí opakovať si tieto vety – či už nahlas alebo len v mysli: „Ľúbim moje deti a oni ľúbia mňa. Som dosť dobrá mama. Robím, čo môžem a ostatné počká.  Zlý deň ma nerobí zlou mamou. Moje emócie ovládam ja, nie moje deti. Stále sa učím. Som šťastná, že mám deti, ale sú momenty v materstve, ktoré nemám rada.“ 

A hoci myšlienky plné výčitiek skôr či neskôr potrápia každú mamu, treba ich zahnať tak ako mama Katarína. „Vždy si poviem, že mama to vie najlepšie, lebo ma na to istý ,feeling´. My mamy sa riadime tým, že sa snažíme dať zo seba najviac a s najlepším vedomím a svedomím,“ dodáva.

Rovnaký názor má aj mama Zuzana. „Pochybnosti, či som nemala urobiť niečo viac, menej alebo inak treba dať do pomyselnej bubliny a poslať ju preč alebo prasknúť. Mali by sme žiť tu a teraz a uvedomiť si, že tie “netrpezlivé” chvíle sú daň za to, že tých malých ľudí máme,“ uzatvára.