Prvé tri knihy napísal Stieg Larsson, no ich vydania sa nedožil, zomrel krátko pred vydaním prvej časti. Čitatelia však chceli pokračovanie príbehov hackerky Lisbeth Salanderovej a novinára Mikaela Blomkvista, a tak ďalšie tri pokračovania napísal David Lagercrantz.

Teraz vychádza posledný diel série s názvom Dievča, ktoré musí zomrieť.

 

 

Dievča, ktoré musí zomrieť - veľké finále

V štokholmskom parku zomrie bezdomovec. Na prvý pohľad to vyzerá ako bežné tragické úmrtie, no patologičke Fredrike Nymanovej sa čosi nepozdáva a osloví Mikaela Blomkvista.

Blomkvist sa tak trochu nechcene začne zaujímať o prípad. Bezdomovca opakovane počuli blúzniť o švédskom ministrovi obrany Johannovi Forsellovi. Šlo o čisté bludy, alebo mal žobrák naozaj niečo spoločné s vládou?

Mikael požiada o pomoc Lisbeth Salanderovú, no tá po pohrebe Holgera Palmgrena vycestovala z krajiny a teraz akoby sa pod ňou zľahla zem.
Nikto netuší, že odišla do Moskvy, aby si raz a navždy vyrovnala účty so sestrou Camillou. Už ju nebaví byť korisťou, túži byť predátorom.

Dievča, ktoré musí zomrieť je veľké finále série Millennium z dielne Lagercrantza, plné politických škandálov, mocenskej hry, skúmania DNA, expedícií do Himalájí a dezinformačných internetových kampaní šíriacich nenávisť, ktorých korene siahajú až do ruskej trolej farmy.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

 

David Lagercrantz je švédsky spisovateľ a novinár. Narodil sa do rodiny literárnej vedkyne a vydavateľa. Vyštudoval filozofiu a religionistiku, neskôr žurnalistiku.

Román Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti z roku 2015 je voľné pokračovanie trilógie Millennium od Stiega Larssona. Vyslúžil si veľkú pozornosť médií a zaradil sa medzi svetovo najpredávanejšie knihy roka. V pokračovaní série Muž, ktorý hľadal svoj tieň David Lagercrantz ďalej rozvíja príbeh Lisbeth Salanderovej a Mikaela Blomkvista. Dievča, ktoré musí zomrieť je finále jednej z najúspešnejších knižných sérií všetkých čias.

 

Začítajte sa do krimi Dievča, ktoré musí zomrieť:

PRVÁ ČASŤ
NEZNÁMI

Mnohí ľudia zomrú a nikto netuší, kto to bol, niektorí dokonca nemajú ani hrob.

Iným sa ujde biely kríž medzi tisíckami ďalších, ako napríklad na cintoríne amerických vojakov v Normandii.

Niektorým je venovaná celá pamiatka, napríklad Víťazný oblúk v Paríži alebo Hrob neznámeho vojaka v Alexandrovskom sade v Moskve.

 

KAPITOLA 1
15. augusta

PRVÁ SA K STROMU odvážila spisovateľka Ingela Dufvová, lebo pochopila, že ten muž je mŕtvy. Bolo pol dvanástej doobeda. Smrdelo to tam, lietali okolo neho muchy a komáre a Ingela Dufvová nevravela celkom pravdu, keď sa neskôr vyjadrila, že na ňom bolo čosi dojemné.
Muž sa povracal a mal silnú hnačku. V žene nevzbudil rešpekt, skôr nepríjemný pocit a strach z vlastnej smrti. Aj policajti Sandra Lindevallová a Samir Eman, ktorí dorazili na miesto o štvrťhodinu neskôr, vnímali tento prípad skôr ako trest.

Odfotografovali muža a prehľadali okolie, no dostali sa iba po svah na ulici Zinkensväg, kde sa povaľovala poloprázdna fľaša alkoholu s tenkou vrstvou štrku na dne. Ani jeden z nich nemal pocit, „že by prišlo k násiliu“, no aj tak dôkladne prešetrili jeho hlavu a hrudný kôš. Nenašli stopy po násilí ani iné známky zjavnej príčiny úmrtia, ak nepočítali hustú slinu, ktorá mu vytiekla z úst, a po prediskutovaní postupu s nadriadenými sa rozhodli, že miesto neohradia policajnou páskou.

Kým čakali na sanitku, prehľadali vrecká neforemnej páperovej bundy. Našli nejaké zdrapy priesvitného papiera zo stánkov s hotdogmi, mince, bankovku v hodnote dvadsiatich švédskych korún a účtenku z obchodu na ulici Hornsgatan, no žiadny občiansky preukaz alebo doklad, ktorý by prezrádzal jeho identitu.

Nepochybovali však o tom, že bude hračka ho identifikovať. Nechýbali mu totiž pozoruhodné poznávacie znamenia. To však bol, ako mnoho iného, mylný predpoklad. V Ústave súdneho lekárstva v Solne vykonali pitvu a vyhotovili röntgenové snímky zubov. No nenašli žiadnu zhodu v registri, či už so zubami, alebo s odtlačkami prstov. Patologička Fredrika Nymanová poslala vzorky Národnému forenznému centru a preverila niekoľko telefónnych čísel, ktoré našla na pokrčenom papieri vo vrecku nohavíc, aj keď to bolo nad rámec jej pracovnej náplne.

Jedno patrilo Mikaelovi Blomkvistovi z časopisu Millennium, no o pár hodín jej to vyšumelo z hlavy. Neskôr večer, po vyčerpávajúcej hádke s dcérou v pubertálnom veku, si spomenula, že len za posledný rok vykonala obdukciu troch mŕtvol, ktoré pochovali bez zistenia identity, a zanadávala. Potom zahrešila znova, lebo mala dosť takéhoto života.

Mala štyridsaťdeväť rokov, sama vychovávala dve deti, trápili ju bolesti chrbta, nespavosť a chýbal jej zmysel života. Napokon vytočila číslo Mikaela Blomkvista, hoci nevedela, čo ju k tomu doviedlo.

ZABZUČAL TELEFÓN. Mikael ho ignoroval, lebo hovor prichádzal z neznámeho čísla. Práve vyšiel z bytu a kráčal po ulici Hornsgatan smerom k zastávke Slussen do starého mesta, hoci nemal jasný cieľ. Mal na sebe ľanové nohavice a pokrčenú rifľovú košeľu a dlho sa bezcieľne túlal úzkymi uličkami, kým nenašiel reštauráciu s terasou na ulici Österlånggatan, kde si objednal guinness.

Bolo sedem hodín večer, stále však bolo horúco a z ostrova Skeppsholmen sa niesol smiech a potlesk. Nadvihol zrak k modrej oblohe a pocítil jemný vánok od mora. Navrával si, že život predsa len za niečo stojí, no neúspešne. Nepomohlo mu ani jedno či dve pivá, takže napokon si iba niečo zašomral popod nos, zaplatil a vybral sa domov, aby pokračoval v práci alebo zabudol na svet pri televíznom seriáli či detektívke.

Zrazu si to však rozmyslel a impulzívne sa vybral k vŕšku Mosebacke a ulici Fiskargatan. V dome čísle 9 totiž bývala Lisbeth Salanderová, no nedúfal, že by bola doma. Po pohrebe jej poručníka Holgera Palmera cestovala po Európe a iba sporadicky odpovedala na Mikaelove e-maily a esemesky. Napriek tomu chcel skúsiť šťastie, a tak sa vybral po schodoch z námestia. Prekvapene pozrel na fasádu domu oproti námestiu. Pokrývalo ho nové grafiti. Vôbec sa mu nevenoval, hoci to bola kresba popretkávaná surrealistickými detailmi a človek by ju mohol obdivovať hodiny. Bol na nej napríklad komický mužíček v škótskych kockovaných nohaviciach, ktorý stál bosý na zelenom vozni metra.

Namiesto toho zadal kód od brány, vstúpil do výťahu a pozrel sa do zrkadla. Na jeho tvári nebolo ani stopy po teplom, slnečnom lete. Bol poblednutý, mal tmavé kruhy pod očami a znovu si spomenul na pád burzy, ktorému sa venoval celý júl. Nebolo pochýb o tom, že to je dôležitá story. Pád nespôsobili iba nadhodnotené akcie a nafúknuté očakávania, ale aj hackerské útoky a dezinformačné kampane. V súčasnosti sa však v tejto téme hrabal každý slušný investigatívny novinár a Mikael síce čo-to zistil – napríklad pochopil, ktorá trolia farma v Rusku šírila najhoršie klamstvá –, no mal pocit, že svet by sa zaobišiel aj bez jeho objavov. Zrejme by si mal vziať voľno, začať športovať a viac sa zaujímať o Eriku, ktorá sa rozvádzala s mužom Gregerom.

Výťah pribrzdil, Mikael zdvihol mrežu, vystúpil a už vtedy bol presvedčený, že jeho návšteva nemá zmysel. Lisbeth bola určite odcestovaná a nemala ho ani v päte. V ďalšom okamihu sa zľakol, lebo dvere bytu boli otvorené dokorán. Vtom pochopil, ako sa celé leto bál, že sa na ňu vrhnú nepriatelia. Keď preskočil prah kričiac „haló, haló“, udrela mu do nosa vôňa maliarskej farby a čistiacich prostriedkov.

(Autor je literárny publicista, pracuje vo vydavateľstve Ikar)