Vianoce sme s manželom strávili u jeho rodičov v Indii. Žijú v “malom” meste Bhavnagar v štáte Gujarat. Počas pobytu sme sa stretli s Nilayovým bývalým učiteľom, pánom Guvnartom. Tá radosť, keď sa stretli po toľkých rokoch!   

Učiteľ nám rozprával príbehy detí z najchudobnejších oblastí, slumov. Deti tu žijú s rodičmi v úbohých podmienkach bez strechy nad hlavou a bez prostriedkov na život. V špine, chorobách, v prostredí s vysokou kriminalitou. Dievčatá kvôli svojmu pohlaviu neznamenajú veľa. Nepoznajú lásku, starostlivosť a ani objatie. Rodičia sa ich snažia vydať medzi ich 16. a 17. rokom. Chlapci majú pre rodiny väčšiu cenu.

Učiteľ sa rozhodol v roku 2010 založiť školu pre dievčatá z týchto slumov. Chodil od rodiny k rodine a presviedčal rodičov, aby dievčatá poslali do školy, aby dostali aspoň základné vzdelanie. Rodičia boli zo začiatku podozrievaví a neochotní a báli sa, že učiteľ od nich bude niečo chcieť. Učiteľ musel naučiť rodiny, aby dievčatá priviedli a vyzdvihli zo školy, platili ročné školné a umožnili im robiť domáce úlohy. Ročné školné je 50–80 eur na žiačku, ktoré veľa rodičov nedokáže zaplatiť v plnej výške. Málo z nich dáva priestor svojím dcéram na úlohy a stáva sa, že rodičia svoju napríklad 3-ročnú dcéru nevyzdvihnú, lebo na ňu zabudli.

Dievčenská škola v Indii.  Foto - autorka

 

Prvý rok začal s 37 žiačkami. Dnes ich je 1200. Zamestnáva 45 učiteliek a pomocný personál, čo sú ženy zväčša zo slumov. Dievčatá majú od 3 do 16 rokov. Tie menšie sú v škole len 3,5 hodiny, tie väčšie sú dlhšie. Kapacita je preplnená, lebo učiteľ nechce odmietnuť ani jednu žiačku, preto sa chodí do školy na smeny. Dievčatá sú snaživé, dosahujú dobré výsledky a jedna z nich dokonca uspela ako najlepšia žiačka v celom okrese. Každé ráno žiačky dostanú raňajky, na narodeniny každá z nich pol vreca ryže pre svoju rodinu. 

S manželom sme sa prišli pozrieť do školy. Priestory boli čisté, i keď na naše pomery veľmi chudobné. Pan Gunvant je však za ne vďačný, budovu mu zadarmo prenajal jeho bývalý študent. Poprechádzali sme sa po škole, zoznámili sa s deťmi a ich učiteľkami. Dievčatká boli sprvu veľmi nesmelé. Učiteľ sa v jednej triede spýtal, či je dnes niekto smutný. Jedno malé dievčatko zdvihlo ruku. Požiadal ma, či by som jej mohla dať objatie, lebo veľa z nich ho nikdy nedostalo. Vyhŕkli mi z toho slzy. Za čas strávený v škole som dala asi 300 objatí. Takých poriadnych, aby vedeli, aké to je byť milovaná.  Chcela som, aby si ten pocit zapamätali navždy. Chodili za mnou najprv nesmelo po jednej, potom s kamarátkou po dvoch a potom po troch a mnohé naraz. Až som sa zľakla, že sa udupú. Jedno dievčatko natiahlo ruku a dalo mi malú papierovú krabičku s jedným cukríkom v ňom. Krabička bola ušmudlaná, bonbón neviem ako starý. Darovala mi jedinú vec, ktorú vlastnila a strážila ako ten najcennejší skvost. Dojalo ma to. Nemohla som rozprávať, plakala som.

Perspektíva života týchto dievčat nie je ružová. Veľa z nich vydajú ešte ako deti. Že budú vedieť čítať a písať im dá kúsok slobody a možnosť byť menej závislé na mužoch – otcoch, manželoch, bratoch. A možno sa niektoré dokážu vymaniť a stanú sa vzorom, príkladom v živote ďalších dievčat. 

Návšteva školy mi dala veľa. Poznanie, súcit a rozhodnosť, niečo s tým urobiť. Žiadne dievča by v 21. storočí nemalo byť menejcenné, len preto, že je dievča.