Od malička ma vychovávali rovnako, ako množstvo dievčatiek v tej dobe. Hovorili mi, že samochvála smrdí. Že sa netreba chváliť, netreba sa predvádzať a svoje prednosti ukazovať. Lebo dobré sa chváli samo. V preklade, ak napíšete dobrú knihu alebo vymyslíte fantastický vynález, nikomu o tom nehovorte a napriek tomu sa ľudia o tom dozvedia.

V dospelosti som preto bola skromné dievča, ktoré sa nielenže nepochválilo, ale skôr svoje úspechy schovávalo a zhadzovalo. Ak mi niekto pochválil výzor, či šaty, povedala som, že sú obyčajné. Ak niekto skonštatoval, že som šikovná, hneď som dodala, že sú oveľa šikovnejší ako ja. Čakala som, že napriek tomu sa svet dozvie o tom, že som v niečom dobrá. No, nedozvedel. Ľudia nemajú vešteckú guľu.

Minulý týždeň som prednášala vysokoškolákom o knižnom marketingu a do prednášky som zaradila vetu: „Dobrá kniha sa nepredá sama.“ Ak totiž bude na pultoch kníhkupectiev ležať aj potenciálny nositeľ Nobelovej ceny a nikto si jeho knihu neprečíta, cenu asi nedostane. Vždy za ním musí stáť nejaký vydavateľ, marketér, literárny kritik, žurnalista, ktorý knihu vynesie na svetlo božie.

A aj samotný autor by ju mal na verejnosti prezentovať. Chodiť na čítačky, diskusie, využívať médiá a sociálne siete, predať svoju knihu čitateľom. Diskutovali sme so študentami o skvelých autoroch, ktorí zostali pre širokú verejnosť neviditeľní. Uzavreli sme to tým, že dobré sa chváli samo platí v úplne inom význame. Musí sa totiž najskôr samo pochváliť, aby ho mohli pochváliť aj tí ostatní.

O pár dní neskôr som vyhrala ocenenie za predaj mojej knihy. Hneď v úvode som sa sama spochybnila. Začala som si nahovárať, že sa predsa nebudem chváliť tým, že sa z knihy, ktorej som spoluautorkou, predalo veľa kusov. Nebudem sa chváliť, že som urobila niečo komerčne úspešné.

Lenže som si spomenula na študentov a na to, čo som im hovorila. Že dobré sa musí chváliť samo. Že za dobre zvládnuté veci sa musíme vedieť oceniť a musíme o nich dať informáciu verejnosti. Lebo aj náš úspech je to, čo nás definuje.

Tak, ako si vieme priznať chyby (a verím, že každá žena ich vie na sebe nájsť naozaj mnoho) musíme svetu ukázať aj naše pozitíva. Možno sa najskôr budeme vedieť pochváliť iba pred zrkadlom, potom o svojom úspechu povieme kamarátke, neskôr ho zavesíme aj na sociálnu sieť, až jedného dňa ho budeme vedieť vykričať do sveta. Prajem každej žene, aby sa vedela chváliť sama, lebo sme predsa dobré a svet sa to musí dozvedieť.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky žien v meste priamo vo svojom e-maili bez reklamy?