Toto je odstrašujúci príbeh o multitáskovaní. Veľmi ťažko sa mi píše. Aj sa hanbím. Ak však pomôže vystríhať aspoň pár z vás, aby sme boli pozornejšie a nesnažili sa robiť viacero vecí naraz, stojí za to zdieľať ho s vami.

Od malička som domov nosila psov z ulice. Zbožňujem zvieratá. Bývame však v byte v centre mesta, kde miesto trávnatých plôch je zem dláždená mačacími hlavami. Navyše rytmus našej rodiny je divoký, preto už psíkov nemáme. Zato čo najčastejšie strážime kamarátkinho super psa.

Domáce zvieratká v byte

Ako väčšina detí, i tie moje časom začali žadoniť o vlastné zvieratko. Môj muž neodolal. Na synove piate narodky sa s oslávencom spoločne vytratili a bez môjho vedomia domov priniesli morské prasiatko. Protestovala som, no zakrátko som podľahla jeho kvíkajúcemu šarmu.

Nedokážem sa pozerať na zviera zavreté v klietke, zatiaľ čo my ostatní si okolo neho slobodne chodíme. A tak som otvorila mreže a zvieratko sa stalo súčasťou našej domácnosti. Behalo všade. Postupne si zvyklo kakať na dve miesta. Tie sme hygienicky ošetrili, obývačku uspôsobili. Ako inak, jeho opatera ostala na mne.

Každý deň som čistila priestor a starala sa oňho. On mi to oplácal, ako to len zvieratá vedia. Radostne kvičal, keď ma počul prichádzať domov. Behal za mnou ako psík. Ráno doslova skákal od radosti, keď som sa zobudila. Šípil, že raňajky sú na spadnutie. Reagoval na svoje meno, na otvorenie dverí chladničky - zdroj šalátu. Ešte prenikavejšie kvikotal pri zaškrípaní dverí balkónových - odtiaľ chodili bylinky. Staval sa na zadné labky, šprintoval o dušu naprieč kobercom. Spával ''v bunkri'', ktorý som mu každý deň vysávala a čechrila. Voňal ako kytica púpav. Hrkútal, keď som ho hladkala. Asi je vám jasné, že si ma získal. Totálne.

Dva roky sme si žili idylicky. Až jedného dňa som varila večeru. Syn mi dával otázky k domácej úlohe. Do toho zazvonil telefón - siri hlási, že to je moja mama. Na pol myšlienky odpovedám synovi, zatiaľ čo v rýchlosti odbieham od sporáka, aby mi neprihorela zápražka. Očami hľadám aparát, načúvajúc odkiaľ prichádza zvonenie, nepozerajúc pod nohy.

V tom cítim ako moja noha zakopla o niečo mäkké. Priam sa do toho vnorila. V tej sekunde ma premkla hrôza, uvedomiac si, že to je bruško môjho morského prasiatka Ditta. Odhodilo ho. Skuvíňajúc sa schoval za gauč a tam ostal ležať. Pár sekúnd nepozornosti s nezvratnými dôsledkami. Pre Ditta bolo zakopnutie smrteľné. Natrhla som mu slezinu. V bolestiach umrel.

Živé zviera a zodpovednosť

Rozumiem, ak je to pre mnohých len malý hlodavec. Denne ich zomierajú v najrôznejších situáciách tisíce. Predávajú sa za pár eur. Klietka má väčšiu peňažnú hodnotu, než živý tvor v nej. Nejde ani tak o to, čo sa skutočne stane, leč aký význam situácii pripisujeme my. Pre mňa to bol živý tvor, ku ktorému som cítila a stále cítim silné emočné puto. Ak si kúpime živé zviera, sme zaňho zodpovední. Ja som v tomto smere zlyhala. Neochránila  som ho. Naopak, nepozornosťou som spôsobila jeho smrť. Zaradila som sa k tým, ktorí už nikdy nemôžu povedať, že aj keby mohli, nič by vo svojom živote nespravili inak.

Môj známy sa počas šoférovania snažil otvoriť plechovku s bublinkovým nápojom. Náhle vyprskla a on v ľaku spôsobil vážnu haváriu. Iná známa volala počas varenia s kamarátkou a jej malá dcéra stojaca pár centimetrov od nej, na seba prevrhla hrniec s vriacou ryžou.

Aj bez technologických výdobytkov máme často problém byť plne sústredení na činnosť, ktorú vykonávame. S telefónmi a uponáhľaným svetom je riziko vynásobené do nebezpečných obrátok. Nestojí to zato. Za žiadne, zdanlivo ušetrené minúty. Skúsme na tom vedome pracovať. Uzemňovať sa. Niekoľkokrát za deň. Cvičiť sa v umení byť tu a teraz. Pre mnohých z nás to je výzva, no s tréningom to ide. Ja to už poctivo skúšam.

A ešte k domácim zvieratám. Príliš veľa príbehov počúvam o ich násilných úmrtiach. Škrečky pricviknuté v okne či vo dverách. Upečené v akvárku na balkóne. Vysaté vysávačom. Pridlávené skriňou. Byty nie sú ich prirodzené prostredie.  ''Tak nebuďte falošne humanistická a nechajte ich v klietke,'' poviete si. Prežiť život zavretý na metri štvorcovom, častokrát bez dostatočnej hygieny a v emočnom strádaní, tomu nehovorím život, leč prežívanie. Viem, že deti majú nad nami hypnotickú moc. Chceme im dopriať. No prosím, premyslime si dlho a dobre, aké podmienky dokážeme zvieratku vytvoriť. Nemám najmenšie právo moralizovať. Berte to ako radu od niekoho, kto sa popálil.

Bolo by oveľa ľahšie smútok po Dittovi i výčitky svedomia prehlušiť ďalším morským prasiatkom. Aj s deťmi sme sa však dohodli, že to nespravíme. Kým bývame v byte a zvieratko by nemalo také podmienky, aké si zaslúži, a tým myslíme aj riziko úrazovej smrti, nespravíme to. Hoci príbytok i život s ním bol veselší. Tiež nechceme podporovať systém, kde  mláďatá príliš skoro oddelia od ich mamy.  Aby sa stihli predať, kým sú ešte ''rozkošné''. V obchodoch sú častokrát šikanované a napádané väčšími či staršími zvieratami v spoločnej klietke (našemu vykúsali uši) .

MiIé ženy v meste, verím, že vaša ženská intuícia vás povedie správnym smerom. Vaše zmysly budú bystré a zamerané tam, kam je ich treba a srdce sa bude riadiť láskou nielen k svojim deťom, ale k všetkým živým tvorom. Krásnu, láskyplnú jeseň vám všetkým.