Ako vnímalo život na Žitnom ostrove v 90. rokoch dospievajúce dievča? Nebála sa písať o mafiánskych praktikách? Prečo píše o ženách? Nielen tieto otázky rozoberáme so spisovateľkou Katarinou Durica v podcaste, ktorý si môžete vypočuť tu:

Alebo vo svojom obľúbenom prehliadači:

 

Durica o život na Žitnom ostrove z pohľadu žien

Katarina Durica v súčasnosti žije s rodinou v Bruseli. Vyrastala v Šamoríne a pôsobila ako novinárka v Budapešti, bola hovorkyňou, turistickou sprievodkyňou na Blízkom východe a v severnej Afrike.

Ako novinárka sa venovala aktuálnym témam - sledovala voľby, robila reportáže z väzníc s obeťami domáceho násilia, venovala sa ženským témam – domácemu násiliu, nútenej prostitúcií, ale napr. aj situácií vidieckych žien vo východnej Afrike.

„Až v Afrike som si uvedomila, že je to pre mňa príliš povrchné. Išla som tam, naštudovala som si síce veľa materiálov, prečítala som všetky možné dostupné články o danej krajine a o ľuďoch, rozprávala som sa so ženami, ktoré zažili vojnu, útek, znásilnenie, robila som reportáže. Potom som sa vrátila domov, napísala som článok, bolo to uverejnené a išla som ďalej," hovorí Katarina Durica.

Uvedomila si, že to chce robiť inak. "Chcela som sa venovať „našim“ témám, Maďarom žijúcim na Slovensku. Chcela som ukázať, čo sa  dialo v 90. rokoch na Žitnom ostrove zo ženského hľadiska, lebo nikto sa tomu nevenoval. Je to môj región, tam som vyrastala, moja rodina a priatelia žijú tam. Kládla som si otázku, prečo cestujem do Afriky, keď aj doma mám dôležité témy? Také, o ktorých sa nerozpráva. Nechcela som zatvárať oči predtým, čo sa deje v mojom rodnom meste, že aj doma máme ženy, ktoré zažili niečo podobné.“

Katarina Durica.  Foto - Horen

Impulz k napísaniu knihy Slušné dievčatá plačú potichu, ktorá mapuje mafiánske 90. roky na Žitnom ostrove ženskou optikou, však prišiel aj na základe inej udalosti. 

„Pamätám si na konkrétny zážitok. Bola som u kozmetičky v Šamoríne. Vedľa mňa sedela staršia pani a rozprávala o tom, že cez víkend príde jej dcéra a urobia veľkú párty a čo všetko musí stihnúť. Na záver povedala, aká je to veľká škoda, že sa toho nedožil jej syn. Že to bol láskavý a nádherný chlapec. A vtedy sa zmenil vzduch v salóne. Všetci sme sa na seba pozerali. Všetci sme vedeli, že jej syn bol krutý mafián. Nikto jej nič nepovedal, ani ja nie. Ale myslím si, že aj táto historka mi pomohla k tomu, aby sa dali veci konečne do poriadku. Aby sme definovali, kto sú obete a kto páchatelia, aby sme medzi nimi urobili hrubú čiaru.“

Katarinine knihy sú zaujímavé aj tým, že sa na tému, ktorá je nám známa, pozerá ženskou optikou. Ak ste zažili 90. roky, máte na ne určité spomienky. Ale možno nie práve také, ako ponúka táto kniha. 

Katarina Durica.  Foto - Horen

„Ženy sú akosi celkovo vynechané z literárneho sveta. Keď sa pozrieme na svetovú literatúru, skoro vždy sú to mužské príbehy. Vieme, čo sa odohráva v hlave muža a čo cíti, keď musí ísť do vojny, keď musí opustiť rodinu. Ja som vyrastala v Šamoríne, čo je neďaleko Dunajskej Stredy a vyrastala som v tom, že o mafiánoch veľmi často hovorili aj naši doma na rodinných oslavách. Ale niekedy to už boli príbehy v štýle Robina Hooda. Už sa do toho vlievala aj nostalgia," hovorí.

O utrpení žien sa mlčalo

"O ženách sa buď nehovorilo alebo, keď sa hovorilo tak v štýle – boli tam tie mladé baby, ale veď každá sa chcela stať priateľkou mafiána, každá chcela ísť s nimi, dali by hocičo za to, aby mali nové topánky.... No a mne to vždy pripadalo veľmi dehonestujúce. Navyše to nebola pravda. Mala som v sebe taký adrenalín a chuť napísať o tom, aby ľudia vedeli, čo všetko tie ženy prežívali. Tie ženy boli unášané, mučené, znásilňované," hovorí Katarina Durica.

S obeťami sa rozprávala. "Stretla som sa s jednou ženou, ktorá bola stredoškoláčka, keď ju zbadali na autobusovej zastávke, zastavili sa pri nej a odviezli ju - uniesli ju na celý vikend. Znásilnila ju banda mafiánov a potom ju vyhodili polonahú z auta. A rozprávala som sa aj so ženou, ktorá ako 15-ročná išla na sídlisku vyniesť smetie a stalo sa jej to isté. Nehovorili o tom rodičom, nikomu, pritom celé mesto vedelo, čo sa s nimi stalo.“

Katarina Durica.  Foto - Lilla Kőnig

Katarina Durica do knihy vybrala tri typy žien, za ktorými sú osudy mnohých ďalších. Oslovila priateľov, ktorí stále žijú v okolí Žitného ostrova a povedala im o svojom zámere napísať knihu. A tak postupne dostávala telefónne čísla na obete. Nájsť si k nim cestu nebolo jednoduché. Zaklopať len tak niekomu na dvere a povedať mu – ja viem, čo sa ti stalo, veď to vie celá dedina, poďme sa o tom porozprávať?!

Nakoniec sa rozhodla zverejniť výzvu na sociálnych sieťach a nechať na ľuďoch, aby sa ozvali, ak majú silu a záujem. Ako sama hovorí, ozvalo sa jej dosť žien, ale aj mužov. Stretávala sa s nimi, počúvala ich príbehy a postupne vznikala kniha. 

Mestské líšky sú o troch ženách

Katarina Durica má na konte aj román Mestské líšky. Rozpráva o živote troch žien, ktoré prepoja Budapešť, Brusel a Gemer. Je to román o vysťahovalectve z hladových dolín, román o tom, ako musia mamy opúšťať svoje malé deti a ísť za prácou do zahraničia. Je to zároveň príbeh o tom, ako ľahko sa žena môže stať obeťou obchodovania s ľuďmi a ako ťažko môže byť žene, ktorá má v očiach mnohých všetko, ale s dvomi deťmi na materskej zistí, že nemá nič.

Opisuje a krásne vystihujete život ženy, ktorej je stále pripomínané, že by mala byť vďačná za to, čo má, ale pritom stráca samú seba a pôdu pod nohami. Nezatvára však oči pred problémami iných žien a tak zistí, že žena, ktorá sa jej prišla starať o deti, má problémy. Katarina Durica opäť aj v tomto príbehu vychádza z toho, čo zažila, videla alebo počula vo svojom okolí.

Katarina Durica.  Foto - Štefánia Kažimírová

„V knihe je aj línia nútenej prostitúcie. Ja keď píšem, musím poznať príbeh a ľudí. Musím ich vidieť a pozrieť sa im do tváre. Ja som ich vyhľadávala, robila som s nimi reportáže a stretávali sme sa často. V Bruseli pri hlavnej stanici sú tie kabínky – volám to hanba Európy. To, ako sú tam ženy vystavené, je naozaj nechutné. Ale to je len jedna vrstva. Veľa žien, ale aj mužov, je uväznených v pivniciach a garážach. Ženy z východnej Európy sú v západných krajinách často vykorisťované, zneužité. To je jedna veľká téma, ktorej som sa chcela venovať, a to nie je len problém Bruselu," dodáva Katarina.

Katarina spoznala jednu rehoľnú sestru, ktorá sa venovala zmene legislatívy prostitúcie. A tomu, ako im môžeme pomôcť z legislatívneho hľadiska. „Ona mi začala rozprávať príbehy, ktoré ma zaujali a tak som začala s ňou chodiť medzi prostitútky,“ uzatvára Katarína Durica.

Aké príbehy si vypočula, si môžete prečítať v jej knihe a vypočuť v našom podcaste.