Vždy ma ešte prekvapí, čo si ľudia o vás myslia a koľko z toho naozaj vôbec nie je pravda. Akú ilúziu o sebe človek vie vytvoriť na sociálnych sieťach. Ľudia sa chvália dokonalými fotkami, úsmevmi, chatami, výletmi.

Zavretí sami doma počas pandémie je už oveľa tristnejšia realita. Na koho korona nedolieha, podľa mňa nehovorí pravdu. Sme sami zatvorení v bytoch, bez sociálneho kontaktu. Zvyšuje sa spotreba alkoholu, úzkosti, aj osamelosť. Zvyšuje sa nervozita, aj blbá nálada.

Problémy a úzkosť

Ja napríklad zvyčajne mávam sebavedomie vyššie ako priemer populácie, ale pôsobí to tieto dni aj na mňa. Na instagrame na mňa od prvej vlny začali vyskakovať vychudnuté modelky všade, kam sa pozriem.

Catwalky na victorias secret show, hoci vôbec nie som cieľovka. Bizarné topmodelky, ich život, vyretušované kampane. Po čase vám to začne byť čudné, po dlhšom čase začnete pozerať na seba a nahlodá vám to vlastnú spokojnosť.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Sediac s mastnými vlasmi, ktoré som si nestihla umyť, si hovorím, že hádam by som sa zajtra už asi mala aj nejako upraviť. Z riflí a teplákov sa mi ťažko prezlieka ešte aj na rozhovor s ústavnými činiteľmi, suchý šampón je môj najlepší kamarát a moja realita vlastne vôbec nemá žiadne prieniky s tou na instagrame. Nemám urobenú manikúru, nechodím ku kaderníčke.

Nemaľujem sa tieto dni vlastne vôbec, pretože aj tak som mimo domova nonstop v rúšku. Nechodím von, ak niekam idem, máme teplákovú párty s kamoškami. A stále na mňa všade zatiaľ vyskakujú tie modelky. Spoločnosť je polarizovaná, ľudia si nadávajú. V statusoch aj v reálnych životoch.

Do toho všetkého stačí pár problémov v práci, blbý deň s partnerom, hlúpa banálna hádka a človeku je akosi úzkostlivejšie. Ja sa mám ok. Instagram sa dá vypnúť, som vo všeobecnosti veselý človek, aj na problémy v práci doma hneď zabudnem.

Starosti a depresie

Ale mám kamarátov, ktorí majú vážnejšie starosti. Depresie mali už pred koronou a ich psychické zdravie je teraz naozaj v zlom stave. Terapie sú nekresťansky drahé, ak nie ste stredná vyššia vrstva, ste radi, že zaplatíte hypotéku. Riešime nemocnice, zdravie, ale to psychické akosi nikoho nezaujíma. Na okraji záujmu sú tisíce ľudí všetkých vekových kategórií zatvorení vo vlastnej samote.

Vojvodkyňa Meghan minulý týždeň napísala pre New York Times stĺpček. Popísala v ňom problémy, frustráciu, depresie. Aj to, ako potratila druhé dieťa. Popisovala ako jej dobre padlo, keď sa jej v rozhovore reportér spýtal "Are you OK?".

Popisovala ako dôležité je spýtať sa niekoho okolo vás, či je OK. U nás sa to ľudia nikoho nepýtajú. Pýtame sa ako sa máš, ale nezaujíma nás vlastne odpoveď. Usmievame sa, povieme, že sa máme fajn, a vo vnútri kričíme, že to nie je pravda. Meghan má pravdu - musíme sa začať pýtať ľudí - Are you OK? Ale nestačí len to.

Musí nás aj skutočne zaujímať odpoveď. A burden shared is a burden halved, hovorí sa v angličtine. Po našom - podeľ sa o starosti, budú polovičné. Rozprávajte sa - so svojimi deťmi, kamarátmi, rodičmi, aj so starými rodičmi.

Hovorte s predajcami notabene, aj s pani bez domova, ktorá prespáva v parku a kŕmi každý deň mačky. Porozprávajte sa s predavačkou a pánom čo opravuje kúrenie v kancelárii. Možno niekomu zachránite život. Alebo aspoň deň.