Na tento život ma zazmluvnila moja duša. Možno som si chvíľu neskromne myslela, že to ja... ale ja som pred svojím narodením ešte reálne „nebola“ a v momente svojho narodenia som vzhľadom na moje duševné rozpoloženie a iné okolnosti úzko súvisiace s pôrodom určite nebola príčetná. Navyše, z dôvodu úplného nedostatku všetkého na tento účel relevantného – veku, umu, skúseností - som v tom okamihu nepochybne nebola spôsobilá posúdiť obsah a teda ani dôležitosť záväzkov takéhoto veľkého, priam až životného významu. Tento záväzok mi určite dojednala moja duša.

Nielen my právnici však vieme, že na každú zmluvu treba aspoň dvoch. Aj moja duša mala náprotivok, druhú zmluvnú stranu (ďalej len Poskytovateľ), s ktorou uzavrela túto zmluvu za konkrétnym účelom. Oni dvaja od počiatku vedeli prečo, ja ten účel musím zistiť až samotným poctivým, žitím. Pokusmi, omylmi, úspechmi, prešľapmi, malými ziskami aj veľkými stratami. Je to ako zmluva v prospech tretej osoby, v okamihu, keď pochopím zmysel, bude sa na mňa zmluva vzťahovať v plnom rozsahu. Plnom do slova a do písmena. Účel je zmyslom a naplnením každej zmluvy. Bezúčelne (alebo bezdôvodne) predsa žiadne zmluvy neuzatvárame. Načo aj? Také zmluvy nepotrebujeme.

Tento počin iniciovaný mojou dušou sa mi javí ako zmluva nepomenovaná. Má totiž ďaleko od všetkých zmluvných typov, ktoré poznám. Nie je zmluvou pracovnou, ani príkaznou, nezaložila sa ňou eseročka, nepoistil majetok, nikto si ma ňou nekúpil ani nepožičal. 

Každopádne, vyplývajú mi z nej nejaké práva aj povinnosti. Ani tie nie sú  presne pomenované a teda ich obsah mi nie je vždy úplne jasný. Navyše, život ich v rôznych jeho štádiách mení a prispôsobuje. Tak či tak, plním ich, ako viem, niekedy s dôslednou prípravou, inokedy intuitívne, keďže odborná spôsobilosť nie je podmienkou na plnenie zmluvy. Snažím sa. Lebo snaha sa nielen cení, ale jej úmyselné či neúmyselné zanedbanie sa ako jediné sankcionuje – a to preradením na kvalitatívne nižší level života. Naopak, neúspešné pokusy a chyby nielenže nie sú dôvodom na zmluvné pokuty, ale môžem ich zúročiť lepšie ako peniaze v banke. Môžem si z nich  urobiť príležitosť posunúť sa na vyššiu úroveň tejto reality. Bližšie k účelu, bližšie k duši. 

Najťažšie je, že človek nikdy nevie, koľko má k dispozícii času. Zmluva totiž znie na dobu neurčitú. Neviem, kedy mi ju Poskytovateľ vypovie, z akého výpovedného dôvodu a či mi vôbec dá nejakú výpovednú dobu. Ale tak tomu už pri zmluvách na dobu neurčitú býva. Nepoznanie momentu ukončenia nás nijak nezbavuje povinnosti plniť zmluvu v každom prítomnom okamihu jej platnosti. Áno, ťarcha zodpovednosti ostáva na našich pleciach, ale stále máme slobodnú vôľu a v  rukách nástroje na jej odľahčenie, ak ich naše oči chcú vidieť. Aby táto viacúrovňová virtuálna realita zvaná život pre nás nebola len povinnou, ale aj príjemnou, zmyselnou, veselou a miestami možno aj šialenou jazdou. Keď už nám ju tá naša duša dojednala...

 

P.S. Verím, že keď raz budem mať tú možnosť na dôchodku, háčkujúc v hojdacom kresle, zabalená v mäkkej deke pri kozube, s mačkou na kolenách, spätne vyhodnocovať plnenie svojej zmluvy na život, s vďakou v duši ju premenujem z nepomenovanej na zmluvu o DIELO.