Je piatok 10. apríla 2020. V mojom kalendári mi práve v tento deň svieti poznámka o lete na Seychely. Na výlet do raja som sa poctivo pripravovala už od januára. Človek mieni, ale pán Boh mení... alebo akokoľvek je to tento rok myslené.

Za normálnych okolností by som práve brázdila letisko Heathrow, ale momentálne sedím v maličkej izbe štátnej karantény v Liptovskom Mikuláši. Štyri steny, jedna posteľ, jeden stôl a stolička.

Slnečné lúče cítim len cez sklá plastových okien, sem-tam vidím v diaľke prejsť nejaké auto. Kontakt s ľuďmi mám výlučne len cez FaceTime aplikáciu, prípadne cez pár Whatsapp správ.

Desivé ticho všade navôkol.

Koronavírus: Jesť mi nosia vojaci

Trikrát denne započujem silné búchanie na dvere, čím mi vojaci oznamujú, že ma pred dverami čaká plastová krabička jedla. Otvoriť však môžem až po necelých 30 sekundách, keď sú aj napriek ochrannému oblečeniu v dostatočnej vzdialenosti.

Komunikovať s nimi môžem výhradne cez telefón a akýkoľvek balíček, ktorý mi prinesie rodina či kamaráti, mi môže byť dodaný len vo vyhradených časoch určených na rozvoz jedla. Opustiť izbu nemôžem.

Napálili by mi mastnú pokutu do výšky takmer 2000 eur. Keby som pred troma týždňami presne vedela, do čoho sa púšťam, asi by som si to dvakrát rozmyslela a ostala doma v Londýne.

Boli to rodičia, známi, kamaráti a dokonca aj môj zamestnávateľ, ktorí mi viac než odporúčali dopraviť sa domov. Samotná cesta na Slovensko bola náročná. Ročne nalietam tisícky kilometrov a stovky hodín, trávim pomaly viac času na letiskách ako vo svojom byte, ale tento repatriačný let bol mimoriadne vyčerpávajúci, stresujúci a v istom smere ma dosť poznačil.

Úprimne, táto cesta by bola témou na samostatný blog. Po príchode na Slovensko som bola automatický deportovaná do povinnej štátnej karantény na opačnej strane krajiny. V štyroch malých autobusoch sme boli všetci 150 pasažieri nasáčkovaní ako sardinky (hovoriac o odstupe...).

Pôvodne niekoľkodňová karanténa, kým nás otestujú, sa v mojom prípade zmenila na niekoľkotýždňový pobyt. A bohvie ako dlho tu ešte budem. Moje prvé testovanie nedopadlo podľa mojich predstáv.

Som jedna zo siedmich infikovaných

Bohužiaľ, som bola jedna zo siedmich infikovaných, ktorým sa pobyt predĺžil o ďalšie dva týždne. Strach, panika, zúfalosť, obrovský plač a úzkosť ma prepadli v momente, keď mi zavolal plukovník a oznámil mi, že môj test vyšiel ako pozitívny.

V tom momente som si nedokázala predstaviť ako reálne psychicky, ale aj fyzicky zvládnem tak neskutočne dlhý čas v tak stiesnenom priestore. Bez rodiny, bez možnosti ísť von, bez wifi, bez TV a ešte k tomu chorá?! Na krátku chvíľu sa mi zrútil svet.

Bezmocnosť, ktorá ma v tom momente prepadla sa dala krájať. Cítila som hnev, žiaľ, neférovosť. Mala som pocit, že celý svet sa práve mne stavia chrbtom, lebo zhodou okolností, susedom z vedľajších izieb a dokonca aj ženám z rovnakej bunky (s ktorými som mimochodom používala tie isté sociálne zariadenia) vyšli testy negatívne.

„Ako je to možné? Kde som to chytila? Zo 150 ľudí na palube práve ja? Veď mne nič nie je! Nič necítim, som úplne zdravá!“ Dookola som si to opakovala a snažila sa pochopiť a stráviť tieto hrozné „news“. Po chvíli som na všelijakých mediálnych portáloch začala čítať o svojej osobe. Netrvalo dlho a ”píplo” mi niekoľko správ od niekoľkých jedincov vyzvedajúcich, či som to ja „TÁ“ ?!

 

 

Zrazu mi už silnejšie nebúchalo len srdce, ale adrenalín vo mne vystreľoval, päste som stískala a búchala do všetkých štyroch stien okolo seba, kričala som, plakala som a prosila som všetkých a všetko navôkol, aby to nebola pravda.

Bola som v tak neskutočnom amoku, že som v tej hystérii volala na vrátnicu ubytovania a hlasno kričala do telefónu, že to psychicky nezvládam. Nezvládala som.

Neviem prečo to muselo zájsť tak ďaleko, ale iba vtedy ma daný útvar okamžite skontaktoval s vojenskou psychologičkou, s ktorou vďakabohu od toho momentu telefonujem každý boží deň.

Pýtam sa nahlas, zaujíma niekoho duševný stav ľudí, ktorí nielenže boli infikovaní, ale dokonca boli aj označení verejnosťou za“ NEBEZPEČNÝCH“?!

Koronavírus: Moje telo bojuje so smrteľným vírusom

Hovorí sa, že Boh Vám naloží len toľko, koľko vie, že ste schopní zniesť. Momentálne to tak vôbec nevnímam, ale aj napriek tomu si to neustále opakujem a pripomínam.

Mojím životným krédom je: Everything happens for a reason ( v preklade Všetko, čo sa deje, má určitý dôvod). Vidieť ten dôvod v tejto chvíli je náročné. Priam by som povedala, že v súčasnosti sa moje svetlo na konci tunela vôbec nezväčšuje a nestáva sa jasnejším, možno práve naopak. Ako keby sa zmenšovalo.

Moje telo bojuje so smrteľným vírusom, moja duša s extrémnym stresom a úzkosťou. Je pre mňa náročné sa ráno postaviť z postele, ešte náročnejšou je schopnosť sústrediť sa a už vôbec nie je deň, kedy by som neplakala.

Prvé 2-3 dni potom, ako mi oznámili, že som pozitívna, som odmietala komunikovať s okolitým svetom, na telefóne mi svietilo 42 neprečítaných správ a niekoľko zmeškaných hovorov.

Z pracovných emailov som bola z bezpečnostných kybernetických dôvodov odpojená, takže akákoľvek motivácia bola v nedohľadne. Prestala som jesť, nevedela som spávať. Zobúdzala som sa s obrovskými bolesťami, stratila som pach a chuť. Aj keď som veľmi chcela, nedokázala som sa premôcť.

Dvadsaťminútový „work-out“ sa zrazu pre mňa stával väčšou a väčšou výzvou. Nerozumela som tomu. Aby ste tomu lepšie rozumeli, som veľmi aktívny typ človeka.

Minulý rok o takomto čase som bežala Londýnsky maratón. Na chvíľu som sa zastavila, vypla som emócie a začala som zase racionálne uvažovať. Zrazu mi doplo, že všetky tie symptómy sú príznakom COVIDu-19 a moje telo evidentne volá o pomoc. Volá o pauzu. O fyzickú, ale hlavne psychickú.

Lebo aj napriek tomu, že som mladá, zdravá, športovo veľmi aktívna, aj moje telo bola infikované niečím, čo predtým nepoznalo, bojuje a vytvára si protilátky.

Deň som preplakala

Tak som spomalila, upokojila sa a skúšala z inej strany. Postupne som sa začala cítiť lepšie, zase som sa smiala, zase som našla zmysel v niektorých veciach, už som nemala problém odpisovať ľuďom. Komunikovať. Je to tretí týždeň, pomaly štvrtý. Už je to viac-menej taký stereotyp, každý deň podobná rutina.

Pomaličky akceptujem realitu a snažím sa robiť veci, ktoré ma zamestnávajú a snáď pomôžu do budúcna. Nie je to stále ľahké, aj pred dvoma dňami ma zase chytila neskutočná úzkosť a bezradnosť. Ten deň som len preplakala.

Odkedy mi oznámili moje výsledky, dobrovoľne som si vymazala sociálne siete a prestala čítať správy. Aj to mi veľmi pomohlo. Sociálne média sú absolútny zabijak v tomto momente. Moja jediná nádej sú momentálne ďalšie testy, ktoré ma čakajú. Viera, že budú negatívne a ja konečne budem môcť opustiť toto väzenie ( ja to tak volám, nesúďte ma za to). Dovtedy však, musím byť silná a vydržať.