Nedávno ste začali vysielať podcast s názvom Hrana. Hovoríte v ňom s viac či menej známymi mužmi o ich vzťahu k vlastnému telu. Prečo ste si vybrali práve túto tému?

“Pretože si myslím, že je to téma aktuálna aj pre mužov, no nikto ju zatiaľ veľmi nespracoval. Nehovorím, že je relevantná úplne pre všetkých, ale ani si nemyslím, že mužov, ktorých sa to týka, je málo. O tomto probléme sa veľmi nehovorí, pretože muži sami o ňom nehovoria. A to z rôznych dôvodov. Jednak nemajú pocit, že existuje spoločenské naladenie na to, aby o takých veciach hovorili.

Majú pocit, že spoločnosť od nich očakáva skôr niečo iné. Napríklad, že budú tí silní a nebudú prejavovať emócie. Súvisí to aj s tým, že muži menej často riešia problémy spojené s ich duševným zdravím. Poruchy príjmu potravy spadajú do kategórie duševných chorôb a muži sa hanbia o podobných problémoch hovoriť. Za druhé sa ukázalo, že ich vlastne ani nenapadne, že by sa mohli voči body-shamingu ohradiť. Občas majú pocit, že to je normálne, a že muži nemajú právo podobné veci riešiť.”

Bodyshaming ničí aj mužov

Je známe, že na ženy sú kladené obrovské nároky v súvislosti s ich výzorom. Máte pocit, že na ten mužský sú nároky rovnako vysoké?

“Subjektívne si myslím, že je vyšší tlak kladený na ženy. Ten je obrovský aj zo strany mužov. Tento fakt si uvedomovali aj moji respondenti vystupujúci v podcaste a väčšina z nich sa za tento jav ospravedlňovala alebo kvôli tomu spochybňovala svoje skúsenosti. Svoje zážitky nevnímali ako dostatočne závažné v porovnaní s tými, ktoré zažívajú ženy.

Ukázalo sa, že to, že sú na ženy kladené vyššie nároky môže niektorých mužov brzdiť v tom, aby svoje skúsenosti zdieľali. Potom majú totiž pocit, že ich skúsenosti nie sú dostatočné na to, aby mali nejakú váhu.”

Lukáš Houdek (37) je český novinár, dokumentarista, aktivista, rómológ a fotograf. K fotografovaniu sa dostal počas študijných ciest na Slovensko, aktívne fotografuje od roku 2005.  Je koordinátorom vládneho projektu HateFree Culture, ktorý bojuje proti rasizmu a násiliu z nenávisti. Otvorene hovorí o tom, ako sa stretol s násilím, šikanovaním aj s nenávistnými útokmi. Za dokument Bílá nosí smrt o stigmatizácii albínov v Ghane, získal Novinársku cenu.

 

V poslednom období sa ale o body-shamingu hovorí čoraz viac. Vody rozvírila Ridina Ahmedová so svojim podcastom Sádlo, v ktorom sa so ženami rozpráva o nedosiahnuteľných ideáloch krásy. Našli ste medzi vašimi zdanlivo podobnými projektami prienik?

“Určite áno. Neviem, ako ho presne definovať, ale prienik tam určite je. Problém body-shamingu má devastujúci účinok na človeka, a je jedno či je namierený proti mužovi alebo žene. Myslím si ale, že ženy sú o tomto probléme schopné hovoriť viac než muži. Najmä medzi sebou.

Muži takéto niečo úplne nemajú. Síce sa body-shaming, bohužiaľ, ženám deje viac, no súčasne si vytvárajú aj príležitosti o tom aj viac rozprávať.”

Mám pocit, že to podobne funguje aj v súvislosti s chválou. Ženy sa vzájomne dokážu pochváliť, a robia to relatívne často, no pri mužoch akoby chvála absentovala.

“Pretože by ste mohli byť kvôli takémuto správaniu označovaný za homosexuála. To je obava, ktorú človek z rozdávania komplimentov má. Ja to však vo svojom živote robím. Dávam iným mužom komplimenty, aj keď som gay. No nemyslím si, že by moje komplimenty ostatní muži vnímali negatívne. Zámerne hovorím heterosexuálnym mužom, že vyzerajú dobre. A už sa mi dokonca aj občas stáva, že aj mňa heterosexuálni muži pochvália.”

Má podľa vás mužská potreba byť silný a svalnatý, pôvod v toxickej maskulinite?

“Asi áno. V súvislosti s tým, čo hovoril novinár Matouš Hrdina, ktorý sa tejto téme venuje, to dáva zmysel - že tlaky na mužský výzor vychádzajú hlavne od mužov samých. Ženy na nich majú nároky a hodnotenia tiež, no keď sa s nimi rozprávam o tom, ako podľa nich vyzerá správny muž, tak nespomenú tie atribúty, ktoré muži.

Nerozprávajú o tom, že by chceli svalnatého chlapa, ale vymenujú skôr charakterové vlastnosti. Matouš ešte spomenul, že väčšina ľudí, ktorí vytvárajú určitý obraz o mužoch v médiách či vo filmoch sú vlastne muži. To oni vytvárajú a podporujú existujúce stereotypy tým, že obsadzujú svalnatých a maskulínnych hercov.”

Houdek: Tlak na chudnutie sa asi nezmení

Čo vás na odpovediach vašich respondentov najviac šokovalo? Vidíte v ich skúsenostiach možno aj vzorce, ktoré sa opakujú?

“Najviac ma šokovala skúsenosť českého moderátora Čestmíra Strakatého, ktorý mi povedal, že sa vážil štyrikrát za noc. V kombinácii s jeho osobou ma to šokovalo ešte viac. Vedel som, že má problém so svojím telom, ale toto mi naozaj vyrazilo dych.

Vo všeobecnosti ma však prekvapila skutočnosť, ktorú som už spomínal a teda to, že sa majú muži potrebu ospravedlňovať za to, že sa aj ich body-shaming dotýka. Majú pocit, že nemajú právo o tom hovoriť.”

Český moderátor Čestmír Strakatý, ktorý je považovaný za sexsymbol, bojuje so svojím telom.  Foto - youtube. com 

V každej epizóde sa vašich hostí pýtate, v ktorej časti ich života sa začali témou svojho tela zaoberať. Kedy ste sa touto témou začal zaoberať vy?

“Keď som mal približne 18 rokov. Svoje telo som neriešil až do chvíle, kedy mi niekto povedal, že by som mal začať riešiť špeky na bruchu. Do toho momentu som ich ani na tom bruchu nevidel. Avšak odkedy ma na to niekto upozornil, ich tam vidím stále. Môžem cvičiť, koľko chcem, schudnúť, koľko chcem, no stále mám pocit, že na tom bruchu tie špeky mám.

Nevinná poznámka vo mne spustila aj experimentovanie s jedlom, no, našťastie, sa to neskončilo poruchou príjmu potravy. No dávam si pozor na to, čo jem a počítam si kalórie.”

Simona Salátová má na Slovensku podcast, ktorý sa volá 90-60-90. V jednom diele sa zamyslela nad tým, či niekedy budú ľudia schopní akceptovať, že kilá navyše nemusia byť pre niekoho koniec sveta. Vy ste na niečo podobné prišli v poslednej epizóde podcastu Hrana. Myslíte si, že prestane byť niekedy slovo tučnota či tuk škaredým slovom?

“Ja si úprimne myslím, že skôr nie. Môžeme redefinovať to, čo sa nám zdá krásne, ale tlak na chudnutie sa asi nezmení. Aj keď je pravda, že v minulosti bola krása vnímaná úplne inak. Napriek tomu, že je človek so svojim telom vyrovnaný, spoločnosť vám tento balans nedopraje. Pretože sme so svojim výzorom neustále konfrontovaní. O to viac, ak ste verejne známa osoba.

To sa ukázalo aj v poslednej epizóde s Pavlom a Matejom. Neviem, ako sme sa k tomu dostali, ale keď som neskôr znova zapol nahrávanie a pýtal som sa ich, či sú skutočne v pohode, odpovedali mi, že to vlastne až tak v pohode nie je. Oni by aj vyrovnaní so sebou samými boli, ale komentáre zo strany ľudí ich v takom stave nedokážu nechať.”

Ste jedným z vedúcich osobností iniciatívy HateFree Culture. Na vašej stránke je uvedené, že sa usilujete o ''život bez násilia a nenávisti’’. Ako vnímate z HateFree pohľadu problematiku body-shamingu? Neprispieva tento jav k zvyšovaniu vzájomnej nenávisti?

“To všetko spolu súvisí. Vo všeobecnosti si myslím, že je normálne mať nejaké predsudky alebo cítiť negatívne emócie. Nikto predsa nie je dokonalý. Často sa však neriadime podľa nášho morálneho kompasu a nedokážeme rozoznať veci, ktoré už proste hovoriť nemáme. Ak nám príde v poriadku niekomu povedať, že je tučný, tak nám možno časom príde v poriadku niekoho nazvať špinavým cigánom.

Pokiaľ sa nenaučíme vzájomnej úcte, bude naše správanie ovplyvňovať aj ďalšie sféry. Ide mi hlavne o kultúru komunikácie a o kvalitu vzájomného spolužitia. Myslím si, že v Nemecku je komunikácia na vyššej úrovni, čo je cítiť na tom, ako sa ľudia k sebe navzájom správajú. Nepovažujem západné krajiny nutne vo všetkom lepšie, ale tento rozdiel je určite viditeľný.”

Body-image či body-shaming má devastačný vplyv

Podcast Hrana ste ukončili piatou časťou. Dúfate, že by sa v spoločnosti mohlo niečo vďaka nemu zmeniť?

“Nemyslím si, že to v spoločnosti niečo zmení. V čo ale dúfam je, že Hrana inšpiruje mužských poslucháčov, aby o téme premýšľali. To sa už diať začalo. Niektorí muži mi píšu, že si uvedomili svoj problém, alebo sú radi, že sa o tomto probléme začalo nahlas hovoriť. Ľudia v ich okolí si uvedomili, ako majú s takýmto človekom komunikovať. Uvedomili si, že nie je v poriadku človeku hovoriť veci typu “najedz sa” alebo “schudni”.

Uvedomili si, že takáto rétorika môže mať na niektorých ľudí devastačný vplyv. Ozývajú sa mi aj médiá, ktoré túto tému chcú rozoberať. Zatiaľ téma body-image či body-shamingu populárna príliš nebola. Maximálne v súvislosti so ženami, a aj to iba zriedka. Mužov to však stále obchádzalo. Psychológ Jan Kulhánek, ktorý sa na podobné problémy špecializuje, hovoril, že mediálne výstupy na túto tému v súvislosti s mužmi sú, bohužiaľ, nulové.”

 

Podcast Hrana.  Foto - radio Wave

Máte už nejaké reakcie na váš podcast?

“Áno, kontaktovalo ma veľa ľudí. Či už preto, aby mi poďakovali alebo aby so mnou zdieľali svoje skúsenosti. Ale musím povedať, že oproti Ridine Ahmedovej, ktorej ľudia píšu celé svoje príbehy, mne písali stručne. Myslím si, že to súvisí s faktom, že je táto téma vnímaná ako tabu. Muži mi nenapíšu celý svoj príbeh, napíšu mi iba poďakovanie a podelia sa s tým, že sa to týka aj ich a že to riešia celý život. No nemajú potrebu sa vyjadriť do detailov.

Chodia mi aj správy od rodinných príslušníkov. Písal mi jeden otec, že má strach o svojho syna, ktorý príliš veľa cvičí. Mal obavy, či je jeho správanie ešte stále zdravé. Kontaktovala ma aj jedna dcéra kvôli svojmu otcovi, ktorý svoje telo rieši celý život a poďakovala za neho."

Máte aj negatívne reakcie?

"Sú najmä od mužov, ktorí mali od podcastu väčšie očakávania. Čakali, že Hrana bude riešiť všetko spojené s mužskými problémami, no ja som si vybral úzke tématické zameranie, a to tvar tela. Oni však chceli, aby som riešil aj iné problémy spojené s mužskými štandardami krásy ako napríklad vlasy či výšku. Niektorí sa v tom nenašli zas preto, že spovedám najmä známych ľudí. Nedokážu sa s nimi identifikovať, pretože majú pocit, že ich dostatočne nereprezentujú.

My sme sa rozhodli ísť touto cestou, pretože sme chceli ukázať, že ani ľudia, ktorí majú naoko dokonalé životy a sú vnímaní ako krásni, sa nemusia vo svojom tele cítiť dobre. Pozitívny aspekt tkvie v tom, že sa o túto tému vďaka verejne známejším osobnostiam budú ľudia viac zaujímať. Bohužiaľ, to ale nesie to riziko, že sa v podcaste nenájde napríklad pracovník z továrne, pretože má pocit, že tento problém riešia iba ľudia z mediálneho priestoru.

Stávalo sa mi aj, že ma kontaktovali ďalší muži, napríklad profesionálni športovci alebo politici, ktorí sa sťažovali, že som sa neozval im. Ja som, žiaľ, o ich problémoch nevedel.”

Čomu sa plánujete venovať teraz?

“Budem sa naďalej venovať tejto téme. Dúfam, že som motivoval ďalších novinárov a novinárky k tomu, aby sa téme venovali. Povedzme aj na Slovensku. Plánujem vydať aj bonusovú časť, ktorá bude o téme tela v gay komunite. Vyjde v rámci podcastu HateFree culture s názvom Exteriéry.”