|
„V týchto nohaviciach máš veľký zadok.“
„Dedo mi raz povedal, aby som hlavne nebola tučná, pretože to je to najhoršie, čo sa môže žene stať.“
„Ako partnerku by ma kamarátom nepredstavil, pretože nezodpovedám ideálom krásy.“
„Bola by si také pekné dievča, kebyže schudneš.“
Všetky tieto skúsenosti ženy prezradili českej speváčke Ridine Ahmedovej pre jej podcast Sádlo. Na Slovensku sme naposledy riešili upravenú fotku stand-up komičky Simony Salátovej, ktorú dal na instagram raper Rytmus. Na fotografii jej pridal niekoľko kíl naviac a fotografiu okomentoval slovami, že „by sa z jedných veľkých šiat dali ušiť šaty pre 20 bezdomovcov.
Simona Salátová v Silnej zostave s Dominikou Cibulkovou. Foto - RTVS
S nejakou formou body-shamingu (hanba za svoje telo/posmešky zo vzhľadu - poz.red.) sa stretli mnohí z nás. Častokrát počúvame hodnotenia našej postave už počas detstva, najmä od našich blízkych. Fat-shaming, ako určitá podkategória systémového urážania tela, sa stáva čoraz častejšie témou.
Zdá sa, akoby tučnota a obezita nemala v našej spoločnosti miesto. „Nadmerné“ telá bývajú terčom výsmechu, opovrhovania, zatracovania, alebo diskriminácie. Prevláda pohľad, že by sme sa mali vyrovnať ideálom krásy.
Lekárka Hana Krejčí, ktorá sa venuje aj nutričnej terapii, pre podcast Sádlo povedala, že ideály krásy sú ideálmi preto, lebo sú nedosiahnuteľné.
Bodyshaming: Kritika ženskej postavy namiesto názorov
Všade vôkol nás, najmä v médiách, sa stretávame s obrazom ženy, ktorá je upravená a štíhla. To očakávame aj od ľudí vystupujúcich vo verejnom priestore. Ak sa na obrazovkách objaví žena, ktorá nezodpovedá našim vžitým predstavám o kráse, dokáže nás to minimálne zaraziť. Ak s ňou nesúhlasíme, jej telo, namiesto jej názorov, sa stane terčom posmechu.
To prežila aj komička Simona Salátová, na ktorú zaútočil Rytmus potom, čo kritizovala správanie tenistky Dominiky Cibulkovej počas pandémie.
„Ľudia väčšinou útočia na iných vtedy, keď sa sami cítia zranení. A snažia sa útočiť tam, kde cítia citlivé miesto. Z tohto pohľadu si Rytmus možno intuitívne vybral miesto, ktoré u Simony vnímal ako najzraniteľnejšie. Čo je však pozitívne na celom incidente je ohlas spoločnosti. Jeho správanie vyvolalo silnú negatívnu reakciu a to môže znamenať, že sa v našej spoločnosti niečo mení - že začíname byť citliví na urážky týkajúce sa vzhľadu žien a že vnímame, že útočiť a urážať výzor niekoho iného nie je v poriadku. A to mi príde dôležité.“ hovorí pre Ženy v meste psychologička Michaela Trúchla, ktorá sa na problematiku vnímania tela zameriava.
Bodyshaming: Prasa, veľryba, lenivá tlstoprdka
Niet pochýb o tom, že fat-shaming sa vo veľkej miere dotýka najmä žien. Mužské ideály krásy existujú, ale spoločnosť od mužov oveľa menej vyžaduje, aby sa im aj vyrovnali.
Kdežto ženy akoby strácali svoje spoločenské postavenie vtedy, keď nie sú esteticky príťažlivé, najmä keď nie sú štíhle. Často ich spoločnosť vníma ako lenivé alebo nedbajúce o svoj zovňajšok.
Foto - archív ZVM
Psychologička Michaela Trúchla k označovaniu tučných ľudí lenivými dodáva, „Je to používaný argument, ktorý však často neodzrkadľuje skutočnú realitu. Hodnotenie tučných ľudí môže súvisieť s nespokojnosťou s vlastným telom alebo naopak, s naším vlastným prehnaným úsilím o dosiahnutie perfektnej postavy. Ak si opätovne všímam a kritizujem tučných ľudí pre ich lenivosť, je na mieste zamyslieť sa, ako to mám ja s vlastnou lenivosťou. Kedy samého seba kritizujem za to, že som lenivý? Alebo naopak sám seba nedostatočne oceňujem za všetku svoju snahu viesť aktívny život?“.
Bodyshaming nevedie k ničomu pozitívnemu
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, fat-shaming nepôsobí na ľudí motivujúco, práve naopak, dokáže v nich vyvolať poruchy príjmu potravy, depresie, stres, úzkosť, atď.
„Treba chápať individualitu a osobnosť každého jednotlivca, na nikoho nepatrí rovnaký meter. A preto, ak človeku chcem pomôcť, snažím sa mu najskôr porozumieť. Hranica medzi pomocou a zranením je tu veľmi krehká. Zle zvolená taktika môže navždy zmariť plány redukcie, a naopak, spustiť celý rad problémov.“ potvrdzuje pre Ženy v meste dietologička Eva Smíšková.
Česká doktorka Hana Krejčí pre podcast Sádlo zhodnotila, že „je lepšie byť fat but fit, ako byť unfat but unfit“. Čo znamená, že je lepšie mať tuk navyše, ale byť zdravá, ako nemať žiaden, no byť nezdravá.
Prečítajte si
Eva Smišková, ktorá sa za svoju dlhoročnú prax stretla s rôznymi skrytými aj zjavnými poruchami príjmu potravy hovorí niečo podobné. „V rámci svojej praxe, aj keď som internistka a všeobecná lekárka, sa často stretávam s poruchami príjmu potravy v ich rozmanitej podobe, i keď pacient sa len veľmi zriedka prizná, často krát sú skryté za iné jeho ťažkosti. Tam treba už istú skúsenosť, aby sa mi ich podarilo odhaliť. Je to častejšie, než by sme predpokladali. S týmito pacientmi treba mimoriadne citlivo pracovať, pretože na začiatku ich cesty bol práve kritizovaný ich zovňajšok. Jedna necitlivá poznámka môže spustiť lavínu nešťastného príbehu.“
Fatshaming a sebaláska
Aj napriek tomu, že na Slovensku je adresovanie a kritizovanie fat-shamingu iba v začiatkoch, v škandinávskych krajinách si plnoštíhle ženy vytvorili vlastné hnutie. V rámci neho sa navzájom podporujú, hovoria o kráse tuku, a bojkotujú módne reťazce, ktoré pri výrobe nemyslia na väčšie proporcie žien.
Napriek tomu, že sa hnutie teší veľkej obľube a podpore, verejnosť tieto ženy stále kritizuje za to, že propagujú nezdravý životný štýl a obezitu. Životy niekoľkých z nich sleduje dokumentárny film s názvom „Plnotučná sebaláska“.
Avšak pre budovanie zdravého sebavedomia v tele, ktoré sa všeobecne vymyká ideálom krásy, by nemali byť ženy zatracované či diskriminované. Je rozdiel medzi propagovaním obezity a hľadaním rešpektu k telu, v ktorom žijeme.
„Nasledovanie toho, čo sa javí ako ideál krásy nás môže stáť veľa úsilia. Byť ženou neznamená len byť krásna, ale mať aj množstvo iných špecifických darov a talentov. Energia, ktorú venujeme snahe o dokonalý vzhľad, nám tak môže chýbať pri rozvíjaní našich ďalších úžasných schopností a daností. Pre ženy je tak podstatné položiť si otázku, ktoré všetky kvality máme a ktoré z nich stojí za to ďalej rozvíjať,“ uzatvára psychologička Michaela Trúchla.
