Výborná otázka pre mňa. Ako stvorená. Pre mňa, čo som sa okolo prefekcionizmu ani neobtrela. Rodičovského. Zorganizovaná som, to áno. Keď mi dajú tréningový plán, idem jak píla. Ale v rodičovstve pílou nie som.

Som však presvedčená o tom, že to, akými sme rodičmi, ovplyvňuje niekoľko faktorov – ako nás týrali drilom vlastní rodičia, ako sme sami otvorení mysľou a do akej miery sme si dovolili sami ostať deťmi.

Tak napríklad. Moji rodičia boli obaja učitelia. Keď sa dopľantali domov po všetkých socíkom požadovaných tanečkoch v podobe príprav, výroby mávadiel a tematickej výzdoby, odkväcli na posteľ, vzali do ruky knihu a mlčali. Ak sa k nim náhodou približoval nejaký malý človek, aj keď ich, s hrôzou upínali pohľad na učebnice a tvárili sa, že pokiaľ ešte neumreli, tak k tomu majú blízko. Mňa a moju sestru rodičia neučili. Čo si spomínam, tak takmer nikdy. To takmer je tam preto, že sa určite vyskytli také tie minimalistické momenty, keď nás preskúšali básničku. Alebo tak. Potom, čo segra vyhrabala ich vysvedčenia a tam samé štvorky z matiky a fyziky, sme pochopili, že pri básničkách aj končíme. V časoch bez mobilov, počítačov a internetu sme si museli poradiť, ako to len šlo. Si chorá a nemáš poznámky, zožeň si!!! Kdežeby náš tato štartoval svoju nablýskanú škodovečku a trielil na koniec mestečka po zošit spolužiačky. Ee. Nerozumieš fyzike? Tvoj problém, rob všetko, čo dokážeš, ale pochop ju. Nedáš to, bude trojka, tiež tvoj problém. Ty sa budeš potrebovať dostať na vysokú.

Naše detstvo nás naučilo nespoliehať sa na rodičov. Robili nám zázemie, bolo o nás postarané, ale nezametali nám cestu. Na začiatku nám dali nejakú batériu génov a buď s tým niečo navaríme, alebo nenavaríme. Naša budúcnosť bola úplne v našich rukách. A teda pardón. Nerobím jadrovú fyziku, ani nepracujem pre NASA. Ale ani nezametám ulice, vysokú školu mám. Mám parádnu rodinu, máme všetko, čo potrebujeme a áno. Máme sa dobre.

Možno to DOBRE je kľúč. Každému je dobré niečo iné. Čo stačí mne a robí ma šťastnou, susedke stačiť nebude. V pohode prežijem leto bez dovolenky pri mori. Iní nariekajú, že sa im poškodil život.

Otvorená myseľ je o tom pripustiť, že dieťa je svoje, je iné, aj keď z nášho tela. Úplne osobitý jedinec, ktorý nemusí NUTNE zdieľať všetko, čo chceme my ako rodičia. Rodičia zvyknú robiť z malých detí hotové teľce, keď ide o to dať im možnosť urobiť vlastné rozhodnutie trebárs len o farbe trička alebo či chce jablkový či pomarančový džúsik. Ale paralelne ťaháme potvrdenia od psychológov, že decko je nadpriemerne nadané a ráta do 100 v troch rokoch. Tak ako to je??? Dôverujeme im??? Nedôverujeme???

Mám tri deti, každé iné a snažím sa ich rešpektovať. Moje predstavy s nimi otvorene zdieľam a preberieme ich. A že koľkokrát vôbec nie sú v súlade s tým, čo chcú, myslia si a prežívajú moje dcéry. Hľadáme kompromisy, cesty a spôsoby tak, aby u nás nikto nezvlčil, boli výsledky, ale zároveň celková spokojnosť. Keď nás potrebujú, sme tam. Ak nerozumejú učivu, pomôžeme a keď už ani my nevieme, musia si aj ony hľadať iné cesty. Je nám takto dobre. Mohla by som si dieťa vycepovať, aby sa dostalo na prestížnu školu. Krátkodobo to môže dať. Ale zvládne ten nápor ďalších x rokov??? Nebude sa tam trápiť? Nie je lepšie dať priestor prirodzenému naturelu dieťaťa???

Nemusíte súhlasiť. Iste. Decko môže chodiť na 8 krúžkov. A rodičia môžu tvrdiť, že to tak tie deti samé chcú. Otázkou je, či deti len nereflektujú na požiadavku rodiča, či nekopírujú jeho model denného režimu a či nepreberajú ambície, aby zahliadli v očiach mamky a tatka hrdosť.

Pre mňa sú deti hrozne zraniteľné bytosti. Spomeňme si na vlastný život. Buďme chvíľu opäť deťmi. Povedzme si otvorene, koľko vecí a rituálov sme vylúčili zo svojho života len preto, že nás žrali ako deti a rodičia nás nútili. Nevdojak opakujeme vzory. Hlboko vytepané do našich postojov a presvedčení. Žiť v presvedčení, že ak sa nebudem venovať svojmu dieťaťu aspoň dve hodiny denne, budem zlá mama, je škodlivé obojstranne. Čo je zdravé na tom, ak perfekcionistický rodič spraví za dieťa projekt do školy, lebo to, čo stvorilo decko, nepĺňa normy rodiča? Že kravina? Prd. Poznám takých aj troch. Tak. Vlastne povedia tomu decku, že samo nič poriadne nedokáže, že jeho práca nestojí za nič a rodič vie všetko lepšie. A ešte aj to, že keď na to príde, mama spraví úlohu aj inokedy. Doslova vytrhávame deckám z rúk zodpovednosť za svoje činy, žnú výsledky našej práce a neučia sa prijať porážku. A zaviesť nápravné opatrenia.

Mám za to, že dieťa by sa malo hlavne hrať. Aj škola by mala byť hrou. OK, nie je. Ale to neznamená robiť z detí malých dospelých. Robiť ešte budú toľko, že budeme nakoniec radi, ak nedostanú v 40tke infarkt.

Ešte k dezorganizácii. Systém vytvára rodič. Podľa seba. Samozrejme. Ale ako by to chcelo dieťa? Ak mierku stanoví rodič a dieťa sa v tom motká, jasné, že vzniká pocit, že je decko imrvére mimo. Ale možno ono sa v tom hýbať nevie. Alebo aj nechce. Je vaše. Ale nie je vami. Je to rovnaké, ako keby vám v práci nastavili pracovné podmienky podľa toho, čo preferuje kolega. Vrátane timingov, výšky odmien, náročnosti projektov, miery vypracovania. Bez ohľadu na vás, vaše skutočné zručnosti a naturel. Koľko z vás by sa nasralo? Všetci veď.

Zametáme pre deťmi ostošesť. Lebo svet je zlý, ťažký a hlavne treba byť úspešný. To je to najmenej, čo pre svoje dieťa viem spraviť. Skutočne?

Viete, ako sa vraví.

Deti netreba toľko vychovávať. Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá.

Lebo perfekcionizmus nemusí byť nutne cestou k životnému víťazstvu.