Toto je – napriek vášmu prvému dojmu – text o (prístupe niektorých mužov k) rodovej rovnosti. Začnime výkladom zvoleného hlavného motívu: donkichot je „šľachetný človek, ktorý márne bojuje za neuskutočniteľné ideály, naivne až smiešne sa usiluje o nemožné (podľa Dona Quijota, hrdinu satirického románu španielskeho spisovateľa M. de Cervantesa Saavedru), rojko, idealista, fantasta“ (SSSJ). Táto definícia je značne protirečivá, vo významovej opozícii stoja najmä výrazy „šľachetný človek“ a „satirický román“.

Paradoxne, vcelku neprotirečivá je evokácia pojmu donkichotstva v kolektívnom (pod)vedomí – opierajúc sa o adjektívum „šľachetný“, považujeme donkichotstvo za prevažne pozitívnu hodnotu. Príklad: existujú ľudia, ktorí sa profesne zaoberajú slovenskou literatúrou (myslím literárnych vedcov a vedkyne, kritičky a kritikov). Je to šľachetné? Iste. Chvályhodné? Samozrejme. Nasledovaniahodné? O tom sa už síce dá pochybovať, ale neradno samotnú činnosť spochybňovať, pretože zaoberať sa vlastnou (rozumej: od slova vlasť odvodenou) kultúrou je iste šľachetné, samozrejme chvályhodné... ale to už sa točíme v kruhu.

Ak donkichotstvo vnímame takto pozitívne, zdá sa, že sme zabudli, odkiaľ ono pochádza: v najznámejšej scéne Cervantesovho románu sa chrabrý Don Quijote stretáva v neľútostnom súboji s veternými mlynmi. Je to ale šľachetné, chvályhodné či nasledovaniahodné? Asi sotva. Autor prostredníctvom protagonistu ukazuje vyprázdnenosť žánru rytierskeho románu, takže samotného „hrdinu“ môžeme prinajlepšom ľutovať – a prinajlepšom sa na ňom baviť, skrátka satira. Dona Quijota však v žiadnom prípade nemáme brať vážne (hoci z dnešného hľadiska by sme za vážny s nutnosťou okamžitej hospitalizácie považovali jeho duševný stav).

Protagonista Cervantesovho románu sa tu díva na veterné mlyny a vidí obrov – teda ohrozenie. Šľachetno-pozitívne donkichotstvo by azda bolo na mieste vymeniť za frázu „vidieť obra vo veternom mlyne“, ktorá adekvátnym spôsobom komentuje „hrdinovu“ smiešnu paranoju. Príklad (teraz už k veci): reprezentanti (a v menšej miere reprezentantky) konzervatívnych (konzervujúcich) síl vidia obra vo veternom mlyne Istanbulského dohovoru. Teda kým feministi a feministky majú pred sebou veterný mlyn (inak vo svojej podstate užitočný artefakt), odporcovia (a v menšej miere odporkyne) dokumentu v ňom vidia ohrozenie – hrozivého obra, ktorého treba poraziť, lebo „poraziť hrozivého obra“ je pre nich nespochybniteľná axióma šľachetného činu. A – parafrázujúc známy Voltairov výrok (koľká irónia) – situácia je taká, že keď obor neexistuje, vymyslíme si ho.

Vyššie uvedený príklad je očividný (ak oči vidia), ak sa však posunieme smerom k niečomu nuansovejšiemu, zistíme, že hrozivého obra vidia vo veternom mlyne rodovej rovnosti zrazu nielen ľudia konzervatívni, ale aj takí, ktorí sa sami identifikujú skôr progresívne – a v boji proti tejto domnelej hrozbe sa zaštiťujú šľachetným plášťom demokratickosti. Príklad: kvóty. O takomto type opatrení sa dá diskutovať aj v prostredí ľudí, deklarujúcich, že sú za rodovú rovnosť, iba dovtedy, kým do diskusie nenacválajú šľachetní „hrdinovia“ (či hrdinky), ktorí nemajú nič proti ženám, ale kvóty považujú za pozitívnu diskrimináciu či zvýhodňovanie žien, a teda za nedemokratickú záležitosť. Pri nasvietení z tohto uhla atribút šľachetnosti v boji proti kvótam neobstojí, problémom je však to, že tí, ktorí ho v tomto boji využívajú, atribút vnímajú ako nespochybniteľný. Deklarovaná progresivita ľudí s týmto postojom je tak v prísnom rozpore s ich konaním – aj vďaka nim sa potom na celospoločenskej úrovni udržiava status quo rodovej nerovnosti.

Čo sa tu dá robiť? V prvom rade – ak teda nechcete patriť k „hrdinským“ donkichotom a donkichotkám, ktorí „vidia obra vo veternom mlyne“ – vyhoďte z vášho slovníka pojmy ako „pozitívna diskriminácia“ a „zvýhodňovanie žien“ (aplikovateľné aj na iné menšiny) a v prípade opatrení smerujúcich k rodovej rovnosti neoperujte pojmom „nedemokratickosť“. Miesto toho začnite hovoriť, že ide o odstraňovanie diskriminácie a odstraňovanie znevýhodnenia. Lebo o to presne nám, feministkám a feministom, ide – o nič iné (nebojte sa, nikto tu nejde prevracať patriarchát na matriarchát).

Samozrejme, dá sa nad tým mávnuť rukou, dokonca to celé je smiešne (veď aj Cervantesov román je), ale človek, ktorý „vidí obra vo veternom mlyne“, si raz nevyhnutne musí ublížiť – a keďže téma rodovej rovnosti má spoločenský presah, zastávaním tejto donkichotskej pozície chtiac-nechtiac ubližuje celej spoločnosti. Ako napísala Rebecca Solnit: buď sme spoločne slobodní, alebo sme spoločne zotročení – a mne sa žiada dodať, že by som viac chcel byť slobodný než zotročený paranoidnou predstavou o tom, že veterný mlyn rodovej rovnosti je vlastne hrôzostrašný obor.

 

(Autor je odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK, výskumne sa venuje slovenskej poézii 20. storočia a teórii literatúry. Je zakladajúcim členom hnutia Progresívne Slovensko, členom PSF platformy a iniciatívy Progresívni veriaci. Pracoval v tíme Ivana Štefunka, v kampani Zuzany Čaputovej, Michala Šimečku, aj v parlamentnej kampani PS/SPOLU pre Michala Trubana. Zaujíma sa o rodovú rovnosť s ohľadom na jazykové rámcovanie tejto témy vo verejnom diskurze.)