Ak si po tejto vete klepkáte po čele a neveriacky rozmýšľate, či to nie je len vtip, tak nie, pôvodný článok nájdete tu. Redakcia tohto média má zjavne jasno v tom, že manželky a partnerky slávnych mužov by mali vyzerať inak ako bežná žena (rozumej, mali by zrejme vždy a za každých okolností vyzerať ako topmodelky s ideálnymi mierami) a tiež v tom, že postava a výzor ich partnerky je niečo, na čo by mali ich slávni manželia a partneri dohliadať a do čoho by sa mali starať (patriarchát každodenný).

Povedzme si teda niečo o tom, akému tlaku sú bežné ženy (nielen na Slovensku vystavené). A nebudem sa tu oháňať štatistikami o počtoch dievčat a žien s poruchou príjmu potravy, poviem vám o vlastnej skúsenosti. Snaha o dosiahnutie nesplniteľného ideálu krásy zasahuje od ranej puberty aj do môjho života. Áno, mám 37 rokov, považujem sa za feministku, nosím veľkosť 36, no napriek tomu svoju postavu a výzor neustále mentálne riešim.

Kriticky skúmam svoje fotky, či na nich vyzerám tučná, v plavkách by som sa nenechala vyfotiť ani náhodou a zdrojom obáv je pre mňa aj to, ako budem vyzerať po prípadnom tehotenstve. Pokiaľ mi pamäť siaha, už v dávnych deväťdesiatych rokoch, na základnej, sme všetky riešili, kto má akú postavu a či vyzerá ako Kelly z Beverly Hills. A je to tak dodnes.

Nepoznám jedinú ženu v mojom okolí, ktorá by toto neriešila a špeciálne po tom, čo jej telo prejde počas tehotenstva zásadnými zmenami. Mnohé rozhovory sa začnú tým, že sa samé skritizujú, či ospravedlňujú za to, že počas tehotenstva pribrali a ešte neschudli do pôvodnej veľkosti. Chápete, normálne a prirodzené biologické zmeny a normálny a prirodzený výzor ženského tela dospelým ženám pod vplyvom mediálneho a spoločenského tlaku naháňajú hrôzu a majú pocit, že sa zaň musia ospravedlňovať. Ako sa asi majú potom cítiť mladé dievčatá?

Redakcia športového magazínu by si to mala uvedomovať o to viac. Propagácia športu a zdravého životného štýlu je prospešná, no bodyshaming (kritizovanie vzhľadu) a objektivizovanie ženského tela nie. Nielenže to ženy a dievčatá vystavuje neúnosnému celoživotnému tlaku, ale ešte v nich aj vzbudzuje pocit menejcennosti a nedostatočnosti, ak nevyzerajú tak, ako ideál (často upravený) v časopise, či na instagrame. A je úplne jedno, či týmto štýlom píšu o manželke celebrity, alebo o bežnej žene, oboch sa to dotkne rovnako.

Členom a členkám predmetnej redakcie by som preto naozaj odporúčala, aby sa porozprávali so svojimi sestrami, dcérami, matkami, priateľkami či manželkami o tom, čo v nich takéto a podobné články vyvolávajú, zrejme by boli prekvapení. A možno by si potom rozmysleli, akým štýlom sa budú o ženských telách vyjadrovať.