„Potreba uznať, že od seba navzájom závisíme a všetci čelíme zraniteľnosti, znie vo svetle Covidu-19 naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Je nevyhnutné, aby sme starostlivosť oceňovali a zdieľali, aby sme už ďalej netolerovali, že táto forma práce je predmetom zneužívania a vykonávajú ju predovšetkým ženy a chudobní.“

Prečítala som si v útlej knižke The Care Manifesto (Verso 2020), ktorá ku mne prišla ako vianočný dar. Autorský kolektív v nej volá po skončení doby nedbanlivosti a po radikálnej politike starostlivosti. 

Knihu čítam na striedačku so správami o stovkách ľudí, ktorí denne na Slovensku umierajú v súvislosti s ochorení Covid-19, medzitým mi na sociálnych sieťach vyskakujú posty o umučenom egu predsedu vlády, fotografie unavených zdravotníčok a zdravotníkov, len pred chvíľou som videla správu o tlačenici pred bufetmi v lyžiarskych strediskách. 

Predovšetkým musíme uznať našu vzájomnú previazanosť, tvrdí manifest starostlivosti a pred ním aj množstvo feministických teoretičiek. Súčasná situácia je stelesnením našej odkázanosti na ohľaduplnosť iných, našej zodpovednosti za zdravie a život ľudí okolo nás. 

Prečítajte si

Kde boli zdravotné sestry počas plošného testovania?

Nebudeme si klamať, takýto spôsob premýšľania je v rozpore s kultúrou individualizmu, ktorá sa na Slovensku posledných 30 rokov pestuje. Prieskumy Inštitútu pre verejné otázky napríklad ukazujú nielen to, že jemnosť a citlivosť voči problémom iných je očakávaná predovšetkým od žien, ale aj to, že tieto vlastnosti sú čoraz menej dôležité tak pre obraz „správnej ženy“, ako aj pre obraz „správneho muža“ (prieskumy z rokov 1995 a 2006). Vychovávanie lídrov a pestovanie úspechu úplne nelícuje s obrazom starostlivých komunít. 

Práve porozumenie kolektívnych vzťahov nám však umožňuje vidieť (a riešiť) aj to, že síce sme všetky a všetci zraniteľní, ale zraniteľnosť je ukotvená v spoločenských štruktúrach. Nik z nás nie je pred vírusom v bezpečí, ale napríklad ľudia žijúci vo vylúčených komunitách, materiálnej chudobe, ľudia bez domova, ľudia v domovoch sociálnych služieb či ženy zažívajúce násilie čelia riziku závažnejších dôsledkov ochorenia. 

Sociálna a ekonomická nerovnosť vplýva na priebeh pandémie a na to, kto je ako ohrozený, komu, kedy a za akých podmienok sa dostane úľavy. Bude ale zohľadňovanie týchto nerovností súčasťou opatrení určených na nápravu dôsledkov pandémie? Bude ich riešenie súčasťou príprav na ďalšie krízy?

Riešenie súčasnej krízovej situácie a jej dôsledkov si pýta, aby sa do centra záujmu konečne postavila starostlivosť v tom najrozmanitejšom ponímaní. Starostlivosť chápaná ako práca ľudí, ktorí sa priamo starajú o fyzické a psychické potreby iných, či ako vytváranie podmienok pre dobrý a dôstojný život. V takomto ponímaní môžeme do starostlivosti zahrnúť každodennú prácu v domácnosti a rodinách, sociálnych zariadeniach, nemocniciach, školách, každodennú činnosť ľudí v kritickej infraštruktúre. 

Zároveň sem však patrí napríklad práca aktivistiek a aktivistov budujúcich knižnice, podporné lokálne komunity, politická prax, ktorá prispieva k znižovaniu nákladov na bývanie či znižovaniu používania fosílnych palív.

Takto zameranú radikálnu politiku starostlivosti nám všetkým želám do roku 2021 aj do nasledujúcich rokov. Nie chvíľkové kupovanie dobrého pocitu wellness kultúrou ani vyprázdnené upokojovanie o tom, ako dobre bude. Želám nám politiku radikálnu, teda takú, ktorá sa sústreďuje na príčiny spoločenských problémov a tie sa usiluje riešiť. Politiku, ktorá smeruje na systémové zmeny, nie je odkázaná len na vládnuce elity, ale deje sa aj v komunitách a bez ohľadu na volebné obdobia. Želám nám radikálnu politiku starostlivosti pre všetkých, aj pre tých, čo sa starajú. 

Lebo rok 2020 s požiarmi, zemetraseniami, pandémiou, kolabujúcimi zdravotníckymi a sociálnymi systémami nie je chybou v systéme. Je súčasťou systému, ktorý si budujeme, a dôsledkom vzťahov, ktoré vytvárame s prírodou i medzi sebou navzájom. Keď už nami tento rok poriadne zatriasol, nech je naše koncoročné volanie z posledných síl volaním po radikálnej politike starostlivosti – spoločensky oceňovanej, finančne odmeňovanej a vzájomne zdieľanej.

 

(Autorka pracuje na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK a vo feministickej organizácii ASPEKT)