Zatváram počítač o pol tretej ráno a nechápem. Pár hodín prinieslo toľko smutného. Sľubujem sama sebe, že meškajúce spoje, ani zápchu na cestách už nebudem považovať za tragédiu. Tragédia je, keď sa večer nestretneme doma s najbližšími a vieme, že už ich nikdy neuvidíme.
Ženy párali perie, vyšívali, šili, štrikovali, paličkovali a popritom viedli dlhé rozhovory. Hovorili o vzťahoch, mužoch, deťoch, práci, o ťažobe na srdci a duši. Ručné práce boli ich chvíľkou terapie, či meditácie. Moja babička mala dve terapeutické kamarátky. Ruženku a Margitku.
Dušičky prinášajú spomienky na tých, čo tu už nie sú a ešte mohli byť. Chýbajú nám, keď potrebujeme radu, keď potrebujeme objatie, alebo postrčiť na správnu cestu. Nezabúdajme však, že sú stále tu, lebo časť z nich si nosíme v sebe. Práve tú časť, ktorú potrebujeme.
Tak ako meníme spoločnosť, partnerov, lásky, meníme aj svoje identity. Čím viac sme si neisté sami sebou, tým viac podliehame módnym trendom, trendom, ktoré nám určuje naše okolie, meníme sa ako chameleóni podľa toho, kto je práve v kurze.
Nemáme čas. Máme len ilúziu o čase. Preto tomu treba prispôsobiť tempo. Žiť tak, aby sme nemárnili ani chvíľku klebetami, nezmyselným robením nepodstatných vecí. Mali by sme naštartovať zmeny, neostávať v situáciách, ktoré nás ničia.
Dcéra mojej kolegyne z redakcie nakreslila svoju rodinu. Všetci na obrázku sú spredu a usmievajú sa, len ona - mama stojí chrbtom. Keď sa kolegyňa pýtala, prečo je zozadu, dcéra jej odpovedala, že preto, lebo varí.
Kamarátky a spolužiačky sú niekedy studnicou "dobrých rád", ktoré vám zničia sebavedomie na pár rokov. Vďaka nim som dlho nenosila nielen tenisky a baleríny, ale ani dlhé sukne a široké nohavice.
Milenky, priateľky, múzy. Je jedno, ako ich kto nazýva. Niektoré z nich vydržia vo svojej neviditeľnosti celé roky. Niektoré po rokoch dostanú privilégium zhmotniť sa.
Udeľovanie cien Dosky 2015 bolo plné ženskej krásy, talentu a vtipných narážok na rodové stereotypy.
Keď prídu deti, začneme pozvoľna meniť uhol pohľadu. Vidíme a počujeme to úplne jasne. Náš vnútorný hlas nám povie: "Som ako moja mama".
