„Ak sa len trochu zmení, všetko bude dobré...“

„On má len ťažké obdobie, potrebujem mu pomôcť.“

„Nikto mu nerozumie ako ja.“

Znie vám to povedome? Ak áno, možno ste aj vy zažili to, čo psychológovia nazývajú záchranársky syndróm – nezdravý vzorec správania, ktorý môže dostať ženy do emocionálne náročných a často toxických vzťahov.

Kde vzniká syndróm zachraňovačky

Už od detstva sú dievčatá často vedené k tomu, aby boli empatické, starostlivé a obetavé. V rozprávkach zachraňuje princezná draka svojou láskavosťou, v realite dospelých žien ide často o partnera, ktorý bojuje so závislosťou, emocionálnou nezrelosťou, či manipuláciou. Túžba „opraviť“ partnera pramení nielen z empatie, ale aj z hlbokej potreby cítiť sa potrebná, milovaná alebo uznaná. Mnohé ženy si svoju hodnotu spájajú s tým, koľko dávajú – nie s tým, čo samy potrebujú.

„Kultúrne a spoločenské očakávania, ale aj spoločnosť často núti ženy, aby boli starostlivé a obetavé, čo vedie k tendencii nadmerne sa venovať službe druhým,“ hovorí Kerstin Heckerová, psychologička a expertka na traumy.

Znaky syndrómu zachraňovačky

  • Partnerove problémy preberá ako svoje vlastné

  • Verí, že „láska ho zmení“

  • Má pocit viny, keď sa vzťah nevyvíja dobre

  • Odkladá svoje potreby na druhú koľaj

  • Odmieta rady blízkych a ospravedlňuje partnerovo správanie

Žena v takomto vzťahu často nevníma, že je emocionálne zneužívaná. Čím viac sa snaží partnera zachrániť, tým viac do neho investuje – a tým ťažšie je odísť. Namiesto rovnocenného vzťahu vzniká dynamika „záchrankyne a obete“, ktorá vedie k vyčerpaniu, frustrácii a strate vlastnej identity.

Zvonku to môže vyzerať nepochopiteľne – prečo jednoducho neodídeme? Žena so záchranárskym syndrómom má často pocit, že ak partnera opustí, zlyhá ako partnerka. Verí, že ak to vzdá, partner padne na dno. Tento pocit zodpovednosti za život druhého človeka je iluzórny, no mimoriadne silný.

„Ak máte silnú potrebu zachraňovať iných ľudí, vždy hľadáte vtáka so zlomeným krídlom... Pomáha to budovať vašu potrebu a napĺňať túžbu zachraňovať ostatných,“ hovorí psychológ Ramone Ford z kliniky v Clevelande.

 

Ako z toho von?

  1. Sebauvedomenie: Priznať si, že vo vzťahu zachraňujete, nie milujete.

  2. Podpora odborníka: Psychológ alebo terapeut môže pomôcť identifikovať vzorce správania a ich korene.

  3. Stanovenie hraníc: Naučiť sa, že pomoc má limity a zodpovednosť za život druhého človeka nie je vaša.

  4. Obnova sebaúcty: Vzťah nie je projekt. Ste hodná lásky aj bez toho, aby ste niekoho opravovali.

 

Zachraňovať alebo žiť?

Hodnotná láska nie je bojisko, na ktorom treba vytrpieť každý úder, ani klinika, kde jeden neustále lieči druhého. Nie je to projekt s cieľom opraviť niekoho, kto o zmenu ani nestojí. Láska, ktorá vyžaduje vaše nekonečné obete, nie je hrdinstvom – je sebazaprením.

Pravý vzťah nestojí na tom, čo všetko vydržíte, ale na vzájomnosti, bezpečí a slobode byť sama sebou, so všetkými emóciami, hranicami a potrebami. Až keď prestanete niekoho zachraňovať, môžete konečne začať žiť pre seba – a nie pre niekoho iného.

Dobrý vzťah prináša uzdravenie, nie bolesť. Nemal by byť tým, čo vás zraňuje, ale tým, čo vás posilňuje.