|
Možno to znie čudne, no mám rada cintoríny. Najmä tie staré, kde v náhrobných kameňoch je v pomlčke medzi dvoma dátumami vyrytá história nielen jednej osoby, jednej rodiny, ale aj celého mesta. Tie, čo sú ako odtlačky času.
Keď cestujem, v cudzích mestách nevyhľadávam len múzeá, zaujímavosti, kulinárske špeciality a pohodlné miesto v kaviarni, ale rada zájdem aj na miestny cintorín. Ponorím sa do ticha, ktoré tam vládne, prepletám sa úzkymi uličkami a premýšľam, akí asi boli tí, ktorí tu žili a už nie sú. Všímam si nevšedné mená, dátumy narodenia aj smrti, premýšľam nad osudom (či náhodou), keď sa človek narodí aj zomrie v rovnaký deň, alebo keď manželka zomrie na narodeniny svojho muža. Zostal po nej v šuplíku zabalený darček, ktorý mu už nestihla dať? Kedy ho našiel? A našiel ho vôbec?...
Premýšľam nad osudmi mladých mužov, ktorí zomreli vo vojnách. Nad smútkom rodičov, ktorí majú v jednom hrobe pochované dve maličké deti. Aj nad životom storočnej ženy, ktorej hrob zdobia fotografie a sošky mačiek. Pozerám si staré fotografie zožltnuté v rámikoch, čítam slová vyryté v náhrobných kameňoch. „Choď ďalej a nezavadzaj,“ aj to môžu mŕtvi odkazovať živým.
Párkrát do roka sa vyberiem na maličký cintorín na konci dediny, v ktorej som trávievala každé prázdniny. A spomínam na tých, ktorí ich trávili spolu so mnou. Starí rodičia, ich súrodenci, susedia a kamaráti. Ten bol vyhlásený vtipkár, tá okolo našej bráničky chodila každý deň do kostola, tamten si chodil k starkému požičiavať veľký rebrík... Žili ako jedna veľká rodina. Aj sa povadili, aj sa pomerili.
Prečítajte si
Spomínam si na ich vône, hlasy, dotyky. Snažím sa vybaviť si farbu ich očí, úsmev. Čas sa snaží vymazať mi to všetko z mozgu a prikryť oveľa „dôležitejšími“ informáciami, ktoré potrebujem ku každodennému fungovaniu doma či v práci, no ja s ním bojujem, ako sa len dá. Aj tak už neviem, čo z toho, čo si pamätám, je skutočné a čo som si v spomienkach prikrášlila.
Zapaľujem sviečky a spomínam na mäkké dlane starkej, na vôňu, ktorá sa šírila z jej kuchyne, keď piekla tvarohové koláče. Usmejem sa pri spomienke na gagot husí, ktorý sa každé ráno ozýval pod oknom mojej izby. Dnes v tej izbe už spáva niekto iný. Na záhrade, kde starká sadila zeleninu, je bazén a gril. Len lístie padá zo starej hrušky stále rovnako.
Doma ma privítajú chuchvalce prachu, ktoré sa zbiehajú v rohoch kuchyne, aj omrvinky pod stolom. Mala by som umyť dlážku a utrieť prach. A možno by bolo fajn upratať aj balkón a pripraviť muškáty na prezimovanie. Namiesto toho si len uvarím čaj a zabalím sa do deky. Dnes nerobím nič, iba spomínam. Nechávam cez seba pretekať to, čo bolo, aby som zajtra zase vyrazila za tým, čo bude. Aby tá pomlčka medzi dvoma dátumami raz stála za to.
