Mama, otec, jedno dieťa ženského pohlavia, druhé mužského pohlavia. Krásny ideál. Tak ako miery 90-60-90, domček na samote v blízkosti supermarketu, krvný obraz presne v súlade s knižnými tabuľkami, primerane veľké IQ, penis, nos, libido, plat.

Kto z nás si vybral kedy sa narodí, komu sa narodí, farbu očí či dĺžku chodidla? Nikto. Aspoň v tom sme si všetci rovní. Možnosť zvoliť si je niečo, v čom sa už rovnosť v detailoch láme. V našich zemepisných šírkach si môžeme zvoliť či a s kým vstúpime do manželstva, koľko detí a či vôbec nejaké budeme mať. Sú krajiny, kde to možné nie je.

Čo nás po nich, my sme predsa niekde inde, my sme si zvolili demokraciu. My sa máme! Kto je to my? Nuž, nie všetci. Aj o tom je demokracia, o vláde väčšiny. Ide o to, čo tá väčšina hlása a ako sa stavia k menšine. Žijeme predsa v civilizovanom svete, niet sa čoho obávať. Naozaj?

Na otázku o tom, čo považuje známa antropologička Margaret Meadová za počiatok civilizácie, odpovedala, že civilizácia začala tam, kde niekto pomohol niekomu, kto sa ocitol v ťažkostiach. Predstavte si, že ste si zlomili nohu a ste odkázaní na pomoc druhých, aby vás nasýtili, postarali sa, aby ste nezamrzli, pomohli vám späť na nohy. Robiť opak by bolo necivilizované. Neľudské. Ako keď nepodáme pomocnú ruku tam, kde nás o to žiadajú. A aby sme svoju neochotu zakryli, oháňame sa vysvetľovaním - napr., že tradičná rodina má prednosť a je našou povinnosťou ochrániť ju.

Slovo rodina v nás prebúdza lásku, odvahu, chuť brániť krv, čo nie je voda, uf, priznajme si, nie vždy to platí, ale veď každý má v rodine nejakú tú Maru či Pištu, na ktorých by najradšej zabudol.  Odbočme od romantizmu a vráťme sa k realite. Rodina je základnou jednotkou spoločnosti predovšetkým z ekonomického hľadiska, pretože človek bez rodinných väzieb je v prípade núdze bremenom štátu, teda nás všetkých.

Už prvým ľuďom bolo zrejmé, že v skupine dokážu viac. Kým niekto stráži oheň, iný zbiera drevo, ďalší loví zajace. Potreba prebúdza dopyt a ten prináša ponuku a tak si ľudia všimli, že na vzťahoch záleží a štátotvorcovia si všimli, že ich treba chrániť, hoci ten prvotný impulz mohol byť celkom prozaický, ochrániť vlastnú legitimitu moci, v minulosti založenú výhradne na rodinných väzbách.

Rodina mala v minulosti ďaleko od dnešnej zidealizovanej predstavy tradičnej rodiny. Deti sa rodili v spoločenstvách na čele s veľkou matkou či veľkým otcom, dieťa síce vyšlo z konkrétnej matky, ale otcovstvo nemuselo byť (a vlastne dodnes nie vždy je) celkom jasné, vysoká úmrtnosť detí, rodičiek a aj otcov viedla ľudí k tomu, že všetci sa starali jeden o druhého, prežitie bolo často závislé od pomoci druhých a nie vždy to bola rodina, kto podal onú pomocnú ruku. Slobodná žena s malým dieťaťom, ktorú vyhnala vlastná rodina a príbuzenstvo z obavy pred hanbou, by bez pomoci iných ťažko prežila.

Tvár spoločnosti sa menila rovnako ako krajina naokolo. Menili sa potreby a nahliadanie na rolu jednotlivých rodinných príslušníkov. S nárastom osvety, práv detí, antikoncepcie, vakcín, ktoré bránili detskej úmrtnosti, zamestnávaniu žien, sa počet pôrodov na ženu stabilizoval a tak vznikol nový sociálny konštrukt, ktorý sa dnes prezentuje ako ideál, ako vzorec pre zachovanie tradičnej rodiny.

V skutočnosti nejde ani tak o zachovanie tradícií (paradoxne ako vidíme o zachovanie noviniek), ako skôr o zachovanie ekonomickej sily tej ktorej krajiny. Bez nových občanov krajina bojuje s prestarnutou populáciou a postupom času s úbytkom obyvateľstva, čo nie je v záujme žiadneho štátu.

Vznik ľudského života je podmienený biologicky, nie tradíciou. Ľudské mláďa je závislé na starostlivosti druhých, nedokáže sa o seba samo postarať. Ak mu zomrie matka, otec, postará sa o neho niekto iný. Ak by predsa len nie, dnes máme štát a zákony, ktoré definujú, čo s ním. To nie je prejav tradície, ale prejav civilizácie, ktorá chráni ľudský život. Dieťa nepotrebuje matku a otca, dieťa potrebuje starostlivosť.

V istej diskusnej relácii známa herečka na otázku o tom, čo to vlastne je tá rodina, deklamovala, že chápanie rodiny je predovšetkým spojené s rodením. Slovník slovenského jazyka nikde nedefinuje rodinu ako odvodeninu od aktu rodenia, pretože každému, kto sa nad tým zamyslí na viac než len pár sekúnd, je jasné, že takéto zjednodušenie je pomýlené. V Stručnom etymologickom slovníku slovenčiny sa uvádza, že slovo rodiť má povôd v praslovanskom slove roditi (zo 16. storočia). Odvodzovalo sa od slov ide, rásť, stúpať, vystupovať, vysoký. Iný výklad vychádza z pôvodného významu slova rodiť = spôsobovať, že niečo rastie. Aj naša spoločnosť má šancu vyrásť a ukázať, že priznaním rovnakých práv homosexuálnym párom ako majú heterosexuále páry, nám ide o stúpanie našej spoločnosti v chápaní rodiny a nie o pád k zužovaniu jej kompetencií na možnosť zabezpečenia demografického rastu. 

Rodina je vynález rovnako starý ako ľudstvo samo. Nedajte sa oklamať peknou reklamou, kde spoločnosť predáva rodinu ako produkt v podobe usmiateho otca, peknej mamy a dvoch detí so šibalskými iskričkami v očiach, v lepšom prípade so šťastnými starými rodičmi na gauči. Tradičná rodina vnímaná ako pojem hodný ochrany je len prázdna floskula. Rodina je predovšetkým spoločenstvo ľudí, ktoré na seba preberie záväzky, zodpovednosť a starostlivosť o svojich členov. Aj keby to malo znamenať, že sa pokrvné rodinné väzby rozpadnú. Pre spoločnosť ako takú nepredstavuje nebezpečenstvo to, že dve ženy či dvaja muži si sľúbia lásku a vstúpia do stavu manželského, ba ani to, že budú vychovávať dieťa, ktoré nie je ich biologickým potomkom. Oveľa nebezpečnejšími sú ľahostajnosť, nadradenosť a ostrakizmus postavený na obhajobe falošných predstáv o tom, čo chránime.

„Nepochybujte o tom, že pár premýšľajúcich, zanietených ľudí môže zmeniť svet. Vlastne je to vždy práve tak.“ Margaret Meadová