Je to také plakanie nad rozliatym mliekom. Sme Slovenky a žijeme v spoločnosti, ktorá nám – chválabohu – dáva legálnu možnosť zostať s deťmi tak dlho, ako nikde inde na svete. S výnimkou ostatných krajín ostbloku. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som niekoľkotýždňové bábo nechala cudzej osobe a šla do práce.

Ale mať tú možnosť ostať a chcieť ostať, sú dve rôzne veci. O čo je väčšie presvedčenie matky využiť možnosť ostať doma, tým je väčší predpoklad, že ostatné plány má v hlave upratané. Lebo najväčšie klamstvo v živote je to, že materstvo a kariéra sa dajú elegantne zladiť. Iste, ak máte rozpočet na veľký byt alebo dom s kanceláriou, peniaze na gazdinú, záhradníka a pestúnky, ktoré budú len a len rozvíjať vaše deti.

No a potom sme tu my, obyčajné ženy. Či máme vysokú alebo nie, ambície mať môžeme. Aj keď je tu predpoklad, že tie, čo už okúsili voňavý svet veľkých peňazí, to budú mať poznateľne silnejšie. Každopádne, ak preskočíme to, že sa to celé nejak vyvíjalo a u každej z nás inak a za iných okolností, jedného dňa sa vrátime. V účtovníctve života zakalkulovaná čistá kariérna strata jeden až 6 rokov. To tiež býva indi vindi.

Vezmime tú možnosť, že prachy na podporný tím nemáte. Nemáte ani po ruke babky a kamarátky samé ťahajú jazyky po chodníku. Lebo toto bude asi ten pravdepodobnejší scenár. Keď decko nemá inú alternatívu po kom loziť, komu revať do ucha, odmieta sa dať uspať tatkom a najradšej pľuje len na vás, ste v peknej prdeli. Technológie rastú tak rýchlo, že po mesiacoch prestávate chápať aplikácie v telefóne, zoom vás šokuje a teamsy sú španielskou dedinou. S deckom zahryznutým do lýtka sa študuje ťažko. Rovnako je to aj so sledovaním vývoja vo vašom odbore, právnici musia byť v riti ešte hlbšie, lebo tam sa kreuje jedna báseň.

A tak trochu otupievame. Keď otvoríme skriňu, iba s láskou pohladkáme kostým a z lodičiek zotrieme prach. A kútikom oka a so slinou v kútiku pusy sledujeme, ako rastie manžel, ako dostal 360 stupňový feedback, ako mu poslali odmeny a ako zavŕšil projekt, za ktorý ho pochválili v centrále v San Franciscu. Smutne pohľadáte diplom, aby ste sa uistili, že vzdelanie máte. Aj vy, nielen on.  No a potom sa to celé trošku uvoľní, hajzlík práši do škôlky a po úvodnom ročnom masakri so zápalmi dutín a zelenými sopľami, nás to takmer plnohodnotne vygrcne do terénu.

Povedzme si to rovno. Intelektuálne straty doženieme rýchlo, nie sme blbane. Ale pocit, koľko vecí nám pretieklo pomedzi prsty, býva silný. Projekt, ktorý sa vyskytne raz za 15 rokov. Klient, ktorý prišiel vašou zásluhou tesne pred materskou, ale sypalo to inému. Všetko odvial čas.

Nerodičovskí kolegovia sa každý mesiac tešia z dvojnásobného čísla, ako dostanete vy.  Menej veselé to majú interné zamestnankyne, ktoré neúprosne čelia tabuľkám, normám a procesom. A čo, veď aj diskriminácii.

Čo myslíte, koľkokrát sa muža spýtali na pohovore, čo bude robiť, ak mu ochorejú deti??? Odhliadnuc od toho, že sa to pýtať nesmú. Ani raz! Napriek tomu, že decko je na 50 percent jeho! Rodičovstvo akoby automaticky prislúcha mame. Čo je po štyridsiatke ešte horšie, je fakt, že na niektoré pozície ste už pristará a na ďalšie ešte staršia. Čo so ženou so 40tkou na krku, ale so skúsenosťami 35 ročnej? Lebo tam sa to vtedy zaseklo. Prepáčte, ale dovolili sme si vychovať ďalšieho prispievateľa na dôchodky a platcov daní!!!! Haloooooo.

Väčšina z nás sklopí uši a je vďačná, že konečne môže aspoň niečo. Niečo, čo nevyzerá ako teletubbies. Vezmeme to s tým, že sa rozhodneme rozvíjať inak. Kreatívne. Užívať si viac život a plniť si sny. Tie zvyšné si máknu. Vytiahnu kostým a lodičky (v ktorých potom nebudú vládať tlačiť nákupný vozík).

Podľa mňa sa to nedá úplne štandardizovať. Každá máme iné domáce zázemie a inú náturu. Kľudnejšie povahy si možno nájdu alternatívne cesty, ako rásť a tie dynamickejšie to pustia naplno.

Veľa z nás sa hlboko dotkla sila prírody a zrod malého človeka. Vedome spomaľujeme, dýchame, tešíme sa. Po 40tke môžeme zrazu vidieť, čo sme v 35ke prehliadali. Bombový projekt vtedy nám dnes môže vyznievať ak totálna banalita. Skutočne sme niečo prešvihli? Neprešvihli niečo tie, čo deti nemali? A chceme vôbec niečo dobiehať?

Sme úplne iné. Možno netreba dobehnúť nič. Možno sa stačí len opäť rozbehnúť. Novým pohľadom a smerom, ktorým nás ťahá srdce, nie nutne peňaženka. Aj keď, aj to treba. Ale to je už na každej z nás.