Moje životné presvedčenie, s ktorým som sa narodila bolo následkom prenesenej rodinnej traumy. A tá nabaľuje na seba, ako to ja nazývam, „dôkazové materiály“. Tieto nastavenia sú hlboko podvedomé, preto som si v živote vytvorila množstvo dôkazov k tomuto presvedčeniu.
Jedným z nich bolo aj priame sexuálne násilie. Ruka v ruke s presvedčením, že som obeť. V tom období som to zrejme dostatočne vyžarovala, čo predátor veľmi dobre vycítil. Vedel, kto je vhodnou korisťou. Presne toto som potrebovala zmeniť a pochopiť ako prvé. To, že či budem naďalej obeť, je len na mojom vlastnom presvedčení. Zmena bola pre mňa veľkou výzvou. Teraz však už viem, že je to celé v mojich rukách. Okolie s tým nemá nič spoločné.
Samozrejme, trvalo nejaký ten čas, kým som sa k tomu cez rôzne terapie dopátrala. Byť ženou bolo pre mňa v podstate nebezpečné. Teraz som presvedčená, že byť ženou môže byť darom – ak to my sami dokážeme uvidieť.
V našej rodine, tak ako to je u nás veľmi bežné, sa veci zametali pod koberec. O boľavých veciach sa predsa nerozpráva, pretože tým väčšinou „chránime deti“. ...ale telo si pamätá aj keď hlava netuší a tak som nedokázala byť v harmónii so sebou. Moja vedomá pamäť netušila a telo pritom tak neskutočne cítilo.
Nerozumela som si a taký stav sa nedá v živote prehliadnuť. Diali sa mi skúsenosti, ktoré boli prinajmenšom disharmonické a častokrát veľmi bolestivé. Dlhé roky som popierala vlastné telo. Intimita, či sexuálna energia bola pre mňa v zložke - Neotvárať. Po rokoch klamania sebe samej som sa veľmi prirodzene a vedome rozhodla, že sa vydám na cestu hľadania stratenej sebaúcty.
Táto cesta mi v živote ukázala, že jediné čo môžeme v živote zaručene zmeniť sme my sami. ...a následne sa poddá aj okolie - skrátka sa mi začali postupne isté veci v živote meniť. Potvrdilo sa mi, že žijem akési svoje vnútorné presvedčenie. Naučila som sa, že netreba bojovať s tým čomu nerozumieme, treba to preskúmavať. S týmto skúmaním prichádza akési pochopenie a následne na to prijatie tej našej skúsenosti nech je akákoľvek. ...a potom nastane liečenie - veľmi prirodzene a veľmi nepatrne.
Myslím, že je to potrebné na to, aby sme vedeli žiť naše životy ľahšie. Aby sme mohli vidieť viac krásna okolo nás. ...pre mňa je v živote krásno, farby a príroda nekonečná studnica inšpirácie. Základnú, strednú aj vysokú školu som študovala umenie. Pochopila som, že mojím komunikačným prostriedkom je vizuálne umenie, mojim jazykom ako komunikujem so svetom ja, je moja vlastná tvorba.
Už na strednej škole som si kreslila púčiky kvetov, kreslila som si to vlastne celý život a po čase som pochopila, že tým komunikujem sama so sebou a ukazuje mi to akúsi cestu. To, že sa časom púčiky zmenili na vagíny, bola akási prirodzená púť. Z tejto mojej arteterapie vznikol postupne môj projekt YONISPHERE, ktorým sa snažím obrátiť pozornosť na to krásne, čo je súčasťou každej ženy. A tiež, že za každou traumou vie zažiariť svetlo. To je odkaz tohto projektu.
Pripravovanú pilotnú výstavu PROJEKTU YONISPHERE môžete podporiť na Donio - tu:
Projekt YONISPHERE. Foto - Alena Grešová, studio Noiseburg
Prajem si prispieť k vráteniu úcty tam, kde sa na dlhú dobu vytratila. Verím, že uvedomením si, že práve ženská vagína je akousi bránou do života dokážeme vrátiť úctu samotnému životu. To aký vzťah tu na našej planéte máme so ženskou energiou nám zrkadlí aj to, ako sa ako ľudstvo správame k našej planéte. Nie úplne si uvedomujeme čo všetko nám príroda dáva a nevedome (niekedy aj vedome) ničíme to, čo nás živí a dáva nám život.
Prečo pojem YONI? - v našich končinách by sme to mohli možno preložiť ako vagína, ale význam tohto slova je oveľa hlbší. Je to prvotný zdroj všetkého stvorenia. V sanskrte slovo jóni znamená „opora“, „pôvod“, „zdroj“. Tiež sa používa výraz s tým spojený - Posvätný priestor. To všetko mi príde oveľa presnejšie pomenovanie ako slovo ,,vagína,, Vytváram obrazy, ktoré vychádzajú z reálnych fotiek ženských vagín, od žien, ktoré svoju intimitu a sexualitu majú často z veľkej časti preliečenú a prijatú.
Projektom YONISPHERE sa snažím posunúť môj odkaz svetu práve výstavami – teda spôsobom akým komunikujem ja. Môj zámer je jasný a vnímam, že tieto obrazy vedia byť liečivé nielen pre mňa, ale aj pre ženy, s ktorými som na túto tému komunikovala. Sexuálne násilie, či akékoľvek iné zranenie našej intimity, či pošpiňovanie úcty k ženám je v súčasnom svete za dverami veľkého množstva bytov, či domov. Vnímam, že je toho viac ako by sme si chceli priznať.
Ak sa dokážeme na túto tému pozrieť a začať ju odtabuizovávať verím, že časom bude menej a menej prípadov takéhoto násilia. Ak to popierame ako fakt, ak to stále tabuizujeme akoby sme s tým ticho súhlasili. Akoby sme v tichosti zametali túto nekomfortnú tému pod koberec, tak ako sa to častokrát deje v našich domácnostiach. Ja verím, že to vieme zmeniť a existuje množstvo ciest. Tá moja je vizuálna.