A sme doma. V tejto téme som zabývaná, ako málokto. Aj keď to o mne možno prvoplánovo mnohí nepovedia. Nevidno to. Tí, čo ma poznajú, vedia, že keď potrebujú sparinga na takmer čokoľvek, čo si vymyslia, môžu sa mi smelo ozvať.

Možno som spontánna. A možno len šialenec z východu. Keď mi raz znie niečo cool, idem po tom. To platí aj na recenzie na knihy, vtedy hneď nakladám virtuálny košík v mojom obľúbenom kníhkupectve. Ak náhodou titul nedržia alebo je vypredaný, mám v očiach hmlu, a tak googlim dovtedy, kým ju nevypátram. Občas to platí aj pre parfémy, oblečenie a kozmetiku. Jáááj, kozmetika. To som raz stretla na školení babu, čo si ku mne prisadla, ryšavá, modrooká, no celá krásna. A že sa treba o seba starať. Hlavne dobre starať. Nesmierne kvalitne a voňavo, aby som už ostala navždy taká ňuňuňu. Takto to nazvala. Ňuňuňu. Hneď som do toho šla. Trochu zo zvedavosti. Trochu z paniky, že zostarnem škarená a nebudem ňuňuňu. Produktový rad som doslova vdýchla. V živote som nedala toľko za kozmetiku. Ale vraj sa treba začať konečne hýčkať. S láskou. Ako vraví ten vtip, najbližšie bývam k wellnessu vtedy, keď ma ovalí para z umývačky riadu. Tá potreba postarať sa o seba ma zomlela za 5 minút. Chvíľu som sa ešte na nej niesla ako malý kozmetický surfer. Kúpila som si aj kufrík, štartovací balík a poďho mladnúť a robiť ňuňuňu vo veľkom.

Nadchnem sa aj pre školenia. Hneď po knihách ma zomelie každý link na sľubne znejúci osobný rast. Asi preto som už mediátor, kouč, smútočný terapeut, theta healer, tréner. Bola som na kurze písania kníh, háčkovania, maľovania, enneagramu. To je jediné priberanie, ktoré ma baví. Na iné priberanie som tiež pomerne šialene nakontaktovala „výživového poradcu“. Napokon sa z neho vykľul fitness trénerko, ktorý svoju bývalú kariéru úspešného bodybuildera živí už len spomienkovým optimizmom. Asi preto sa so mnou nechcel stretnúť osobne. Prinútila som ho. Bola som v lepšom stave ako on. Iskra nepreskočila. Ja som pribrala ešte viac a pochopila som, že na to musím vedecky.

Behy sú kapitola osve. Kamarát ma oslovil na orientačný beh. Akože skusmo. Mojou doménou je dezorienťák, čo je na míle vzdialené od orienťákov. Ale orientoval on, sparing mal len utekať. Vedľa. A kukať kontroly. Lebo orienťácky kamoš má dioptrie. A tak sme to 3 roky po sebe vyhrali. Nikdy by na mňa nevsadil, keby som kôň.  Ale vyhrali sme to. Nechápal ani on, a ja už vôbec nie. Potom po mne šmaril majstrovstvá ČR v 24hodinovom orientačnom behu. Fasa bolo. Boli sme jediní zo Slovenska a ako takí sme to vyhrali. Inak sme skončili, samozrejme, poslední. On slepý, ja uondaná, v noci sme vliezli do malinčia, klepala nás kosa, mokrí sme boli, tak sme to zapichli. Jedna kontrola mala popis „pozor, je pod ňou 10 metrová roklina“. Radšej sme si šli do tábora pár hodín pospať.

Od Tatier k Dunaju. Nejdeš??? Idem! Už som bola 6x. Síce mám toho z roka na rok menej a menej čo ponúknuť, ale zakaždým minimálne vydržím. Dokonca som tak postihnutá, že to posledné tri roky utekám po zranení. Za tú srandu mi to stojí a hotovo.

Spartan race. Ideš? Idem! Takt toto bol fakt masaker. Spravili sme s Katarínkou trifektu, ale poviem vám, keď si spätne pozeráme official videos, nechápeme, ako sme to mohli prežiť.

Beskydská sedmička. Ideš? Jasnéééé! 90km, 5500m prevýšenia, 28 hodín časový  limit. Plus mínus. Odbehla som si 3x po 8km na lazoch a šla do toho. Môj muž plne spolupracoval, podľa mňa si myslel, že mi robí poslednú službu v živote. Prežila som. A môj muž začal po rokoch tušiť, s kým to vlastne žije.

Copy/paste Kamzík Baba Kamzík, príprava na Štefánik trail, Lazová stovka. Lenočka, nezabehneme si na buchty na Portáš? Jasnééé. 12km tam cez kopce, 12km naspäť. Frauenlauf vo Viedni, maratóny, nočné behy....ideš? Idem! Nič z toho nebolo zadarmo. Stálo ma to kopec energie, síl, hlava koľkokrát v prdeli. Nebudem hovoriť o výhľadoch. Toľkokrát bola tma, hmla, šedo pred očami od vysilenia a zúfalstva. Toľkokrát si tam cudzí ľudia vyznávali lásku, tlačili si zadky cez prekážky, povzbudovali sa prebiehajúc sa v tme iba s čelovkou ožiarujúcou trať. Nič tak nekopne do zadku ako pohár horúceho vývaru a fakt milé srdečné slová neznámeho, že „moja, dobrá si, super ideš, dáš to“...aj keď viete, že od dobrej ste ďaleko, mŕtva korytnačka je rýchlejšia a že je tu možnosť, že to nedáte.....ale ten cudzinec, ako ten vie presvedčiť?!

Asi preto prijímam všetky tieto výzvy. Intelektuálne, aj fyzické. Intelektuálne mi dávajú stravu na riadne mozgošrotovanie. Keď tam nič nesypem, cítim sa tak zbytočne. Nevyužito. Nezneužitá inváziou nových myšlienok, ktoré by mi najskôr nikdy vôbec nenapadli.

Keď nemám výzvy na fyzickej úrovni, cítim, ako na mne hrubne tuková vrstva. Okrem iného. Aj keď to tak neznie, ale každá táto paseka bola nesmierna zábava. Zrazu si tykáte s úplne cudzími ľuďmi, zdieľate čokoládu, celé hodiny prekecáte, aj keď sa už veľmi pravdepodobne nikdy nestretnete. A hlavne, nakoniec je pochopenie, že ja, to nie je len taká Lenka. To je Lenka, čo dokáže aj toto.