„Anička mi meno“ je názov prvého albumu ANIČKY PORÁČOVEJ, ktorým odštartovala svoju kariéru speváčky rusínskych ľudových piesní. Odvtedy nahrala ďalších päť sólových albumov, na mnohých (najčastejšie s Kandráčovcami) hosťovala a jej zvučný hlas znel tiež na početných koncertoch či festivaloch. Táto optimistická žienka sa na javisku v kroji cíti ako ryba vo vode a ak vás nenakazí svojím neodolateľným smiechom, určite vás dostane svojím spevom a láskou k slovenskému folklóru a ľudovým tradíciám.

Anička spievala od malička, teda už v čase, keď sa nám ešte ani nesnívalo, aký raz ľudová hudba na Slovensku zažije celospoločenský „revival“. Spieva celý život a spieva stále. Na koncertoch, pri rannej káve, na pozdrav pri náhodnom stretnutí. Nezabudnuteľné sú pre mňa jej blahoželania k narodeninám  - osobné či telefonické - ale vždy PIESŇOU.

(Tento rozhovor mi síce neodspievala, ale nebyť nutnosti sociálneho dištancu, aj takú verziu si viem vzhľadom na jej charakteristický zmysel pre humor s troškou nadhľadu predstaviť.)

Anička, pochádzaš z Kyjova, najvyššie položenej dedinky na úpätí pohoria Čergov, ktoré je podľa tvojich slov okrem nádhernej prírody charakteristické aj drsnými podmienkami, najmä v zime. Keďže u teba nie je na úvod potrebné prelomiť ľady, dám ti ako prvú takú malú „vedomostnú“ otázku 😊. Patrí Kyjov k Hornému Spišu alebo k Hornému Šarišu?

“Kyjov sa nachádza na rozpätí Horného Šariša a Horného Spiša, ale podľa mňa patrí do regiónu Šariš.”

Máš v svojom repertoári aj ľudové piesne priamo z Kyjova?

“Samozrejme, tie sú prirodzene mojimi najobľúbenejšími. Navyše, zozbierala som z mojej rodnej obce veľa pôvodných, málo známych ľudových piesní, ktoré sú nahraté na mojich albumoch. Ale počas tých rokov som naspievala aj mnoho piesní z celého východného Slovenska, teda nielen rusínske, ale napríklad aj šarišské či zemplínske. Všetky poznajú moje dcéry a učím ich spievať aj svojich vnukov. Verím, že aj vďaka tomu tieto krásne piesne nezaniknú a ostanú zachované pre ďalšie pokolenia.” 

Anna Poráčová.  Foto - archív AP

Sú v tvojom rodisku nejaké tradície, zvyky, ktoré nechceš, aby vymizli?  

“Kyjov je pre mňa najkrajší kúsok sveta, ktorý je veľmi bohatý na zvyky a tradície. V prvom rade sú to nádherné špecifické troj- a viachlasné spevy, ktoré som s nadšením od malička počúvala, prv od svojich rodičov, potom v cerkvi pri rôznych liturgických obradoch.  Milovala som pri zaspávaní počúvať mladé ženy prechádzajúce sa a spievajúce po dedine. Bolo ich viacero skupín, takže jedny so spevom odchádzali, ďalšie prichádzali. Bolo to nádherné, ale dnes to už, žiaľ, na dedine nepočuť.  V cerkvi sa spievalo iba po starosloviensky, to mi pripadalo veľmi magické a  vrylo sa mi to do srdca i do pamäte. Preto dodnes milujem a navštevujem staroslovienske liturgie a je mi veľmi ľúto, že ich je už tak málo, lebo toto je to dedičstvo našich predkov, ktoré by sme mali zachovať.

Kraj môjho rodiska má tiež nádherné kroje, niekoľko z nich mám odložených a niektoré sú aj 100-ročné. Okrem sukne (kyjovsky „bevavka“), zástery (kyjovsky „fartuch“), košele (kyjovsky „opliča“) a vesty (kyjovsky „lajblík“) sú špecifické tým, že kvôli horskému chladu sa navrch nosila ešte previazaná hrubá šatka (kyjovsky „šafovka“).

Zvyky boli rôzne, ale už sa od nich pomaly upúšťa. Napríklad na Štedrý večer pred večerou sme sa išli umyť na potok s mincami v ruke, aby sme boli zdraví a bohatí. Pod stolom sme mali slamu a stôl bol obviazaný reťazou, aby sme ako rodina držali spolu. Pri stole sme mali položený žochtár (nádoba podobná vedru, do ktorej sa zvykli dojiť kravy) a z každého jedla dávali kúsok do žochtára so slovami „Sr, žr, husta smetana“ (pozn. red. „žr“ = chuť do jedla). To sa po večeri, keď sme sa všetci kľačiac pri stole pomodlili, odnieslo zvieratám do maštale, aby boli celý rok zdravé a na úžitok. Nakoniec sme išli koledovať a vinšovať po dedine.

Medzi ďalšie zvyky,  ktoré sa vyskytovali asi po celom Slovensku,  patrilo u nás spoločné páranie peria a tkanie „pokrovcov“ (pozn. red. kobercov). V minulosti sa ešte chodilo aj na priadky alebo „koľaje“, no o tom už viem iba z rozprávania mojej mamky. „Koľaje“ boli zábavy, ktoré sa konali v zime, stále v nejakom inom dome v dedine. Jednu izbu vypratali a dievčatá tam priadli a chlapci im robili rôzne huncútstva. Potom všetci tancovali a spievali za doprovodu ústnej harmoniky alebo heligónky.” 

Si Rusínka. (Po dvoch intenzívnych rokoch s tebou v  kancelárii si spätne hovorím, že by som už aj ja mala vedieť plynule „bisidovaty“ alebo aspoň „zašpivac dajaku špivanku“... a neviem! ☺) 

“Od malička som rozprávala rusínsky (po našom „po rusnácky“) a aj dnes, ak stretnem nejakého rodáka, ihneď prepínam na rusínčinu. Manžela mám Slováka, ale naučila som ho „po rusnácky“ a po pol litri rozpráva lepšie ako ja (smiech). Tiež som tak od detstva učila rozprávať moje dve dcéry a teraz aj mojich vnukov a teším sa, že sa im to páči. Keď s nimi cez prázdniny v Kyjove chodíme zbierať materinu dúšku či čučoriedky (inak, zbierame a triedime tam aj odpadky), rozprávame sa výlučne  po rusínsky.”

Čo by si na Rusínoch vyzdvihla?

“Hlavne ich dobrosrdečnosť a štedrosť. Vždy sme boli a sme veľmi pohostinní.” 

Máš nejaký dobrý tip na rusínsku špecialitu, ktorý by sme mohli vyskúšať?

“No, u nás doma sú najobľúbenejšie naše varené zemiakové pirohy a potom tiež pečené kuchy, kapustníky, jablčníky a makovníky z kysnutého cesta. Mňam…”

Si speváčka s krásnym silným hlasom.  Bol pre teba od malička spev tým, čo ťa napĺňalo a čomu si sa chcela v živote venovať?  Vnímaš spievanie ako svoje poslanie? 

“Ďakujem za kompliment. Moji rodičia zvykli hovorievať, že som ešte nevedela ani rozprávať a už som spievala. Obidvaja radi spievali a keďže prvý televízor sme si kúpili až keď som mala asi 12 rokov, tak sme doma po večeroch spievali cirkevné a ľudové pesničky. Keď k nám prišli „na posiedky“ susedia či rodina, rodičia ma posadili na stôl a ja som im spievala. 

Áno, myslím si, že spev je mojím poslaním. Ak dostaneš takýto dar, máš poslanie rozdávať ľuďom radosť.”

V čom je iná Anička na javisku a Anička v súkromí?

“Na javisku chcem rozdávať radosť a snažím sa byť pri tom bezprostredná a prirodzená. Nemám rada, keď je niekto afektovaný. V súkromí som obyčajná milujúca žena, ktorá žije a pracuje pre svoju rodinu."

Si úspešná a „vo fachu“ ľudovej hudby veľmi známa. Čo si myslíš, že ti k úspechu pomohlo a čo je v tvojom ponímaní všeobecne predpokladom úspechu?

“Mala som v živote šťastie – na dobrý hlas a na dobrých ľudí. Len čo som prišla na strednú školu do veľkého mesta - Prešova, kde som nikoho nepoznala, naďabila som na pani vychovávateľku, ktorá vo mne hneď objavila talent na spievanie a poslala ma so staršími spolužiakmi na nácvik do folklórneho súboru Karpaťanin. Neskôr som spievala so súborom  Šarišan, kde začali aj moje prvé nahrávky v rozhlase (už ako 17-ročná) a moje prvé domáce i zahraničné vystúpenia. V tých časoch som spoznala veľa dobrých a krásnych ľudí, ktorí sa stali mojou druhou „folklórnou“ rodinou. 

A čo je predpokladom úspechu? Vedieť ten dar, ktorý sme dostali od Boha, rozvíjať, nezabúdať pritom na pokoru a hlavne brať všetko s humorom.  Život je krásny a najmä je príliš krátky na to, aby sme sa na seba „chmurili“. S pesničkou a humorom je na svete predsa len krajšie.”

Máš riadne zamestnanie na plný úväzok. Riešila si niekedy popri svojich početných koncertoch a nahrávkach albumov otázku work-life balansu? 

“Celý život chodím do normálnej práce a spevu sa venujem iba ako koníčku.  Keďže vystúpenia mám väčšinou cez víkend, nebol veľký problém to zvládnuť hlavne preto, že mám doma chápajúceho a podporujúceho manžela, ktorý mi vždy so všetkým pomáhal, za čo som mu veľmi vďačná. Navyše, spev a vystupovanie ma nabíja energiou, z ktorej potom čerpám.”

Viem, že minimálne posledné roky koncertujete dokonca takmer celá rodina spoločne, určite je to pre teba, silne rodinne založenú, úžasný pocit, však?

“Áno, v poslednom čase si veľmi užívam to, že môžem koncertovať so svojou rodinou - dcérami, vnukmi a zaťom. Najmä vnukom sa snažím odovzdať zo seba maximum, z rusínčiny, našich tradícií, aj piesní z môjho rodného kraja a mám nesmiernu radosť z toho, že ich to baví. Verím, že oni sú moji pokračovatelia.”

Čo považuješ za svoju silnú „ženskú“ vlastnosť?

“Fuuu...ťažká otázka. Žeby šarm a zmysel pre humor? To by asi skôr mohol zodpovedať niekto iný, je ťažké hovoriť sám o sebe…” 

Aj keď pôvodom z Kyjova, si už dlhé roky Prešovčanka. Čo máš na Prešove najradšej?

“V Prešove žijem od roku 1978 a mám ho veľmi rada. Je to nádherné mesto s bohatou históriou a tiež plné folklóru. Veľmi sa mi páči centrum mesta a tiež veľa iných zákutí Prešova, či už Kalvária, Solivar, Stromoradie, kde sa často a rada prechádzam.  A hlavne, spoznala som tu veľa úžasných ľudí.”

A na záver, daj, prosím ťa, nejaký dobrý rusínsky vtip!

„Babka špivat vnúčikovi uspávanky a o po piv hodini vnúčik hvarit: babko ite špivati do druhej chyžy, bo chcu spati.“ (smiech)