Tento týždeň mi jeden priateľ poslal link na svoj status. Písal v ňom o centre včasnej intervencie v Košiciach. Skráťme to - centrum pomáha rodinám s deťmi, ktoré majú autizmus, downov syndróm alebo iné zdravotné znevýhodnenia. Tieto deti rozvíja, pomáha rodičom a pracuje s celou rodinou. Takýchto centier je u nás málo.

Centrum v Košiciach v problémoch

Ak by som to mala zhrnúť, ak sa vám dnes na Slovensku narodí dieťa, ktoré nie je zdravé, štát vám nepomôže. Mnohí rodičia, ktorí majú autistické deti, mi písali, že za terapie a včasnú intervenciu, akú ponúka toto centrum v Košiciach, musia platiť v súkromných zariadeniach. Mnohí hovoria o desiatkach tisíc eur, iní opisujú, že im pomáha finančne rodina aj známi, pretože sú finančne v koncoch. Väčšinou to totiž znamená, že jeden z rodičov prestane pracovať a zostane s takýmto dieťaťom doma. Takže mínus jeden plat.

V normálnom štáte by takéto služby zabezpečoval štát. V normálnom štáte by vás nenechal v štichu a chcel vám pomôcť. Lenže my sme na Slovensku a štát vám nepomôže. A hoci majú župy zo zákona povinnosť financovať centrá ako je to v Košiciach, nerobia to. Zle si vyložili zákon a kým si to tu všetko ujasníme medzi úradmi, centru v Košiciach hrozilo, že skončí.

Ľudia zvyknú hovoriť, že Instagram a sociálne siete sú plytké. Neprotestujem, súhlasím. Ale raz za čas človek vie použiť sociálne siete na to, na čo ich na začiatku celej cesty vlastne vymysleli. A tak sme zdieľali príbeh košického centra a ľudia za dva dni vyskladali 30-tisíc eur. Za dva dni dokázali bežní ľudia opraviť to, čo košickej župe ešte stále nedochádza. Čo nedochádza celému Slovensku.

Zbierka namiesto pomoci štátu

Pri takýchto zbierkach sa teším, a zároveň ma prepadne čudný pocit. Koľko ešte budeme opravovať chyby úradov pri tak jasných a dôležitých veciach ako sú deti so zdravotným znevýhodnením? Naozaj musíme bojovať o prežitie košického centra, namiesto toho, aby sme sa ním inšpirovali a otvárali ďalšie? A keď sa vždy na konci dňa vyzbierame, zmení sa vôbec niečo?

Košické centrum sme nateraz zachránili. Ďalšie desiatky takýchto centier zatiaľ ešte nevznikli a nepočula som, že by sa o to politici trhali. Lenže ono to tak už býva - politici riešia to, čo riešia voliči. A treba si povedať pravdu - na takýchto rodinách nezáleží spoločnosti a politici to len nasledujú. Rodiny s týmito deťmi sú neviditeľné. Vôbec, každý, kto na Slovensku nie je biely a zdravý, má momentom narodenia sa hendikep v podobe nezáujmu nás všetkých.

Minule som sedela v zasadačke plnej ľudí z horných desaťtisíc v hlavnom meste. Prvých desať minút sa rozprávali o tom, že jeden človek na vozíku bol naozaj bystrý a hovorili o tom s veľkým prekvapením. Ešte stále si väčšina Slovenska myslí, že keď je niekto na vozíku, znamená to, že je mentálne zaostalý. Ľudia na vozíku často popisujú, že na Slovensku im ľudia okamžite tykajú a správajú sa k ním menejcenne. A to sme ešte len pri fyzickom hendikepe. Čo iní ľudia? Ktorí majú aspergera, depresie, schizofréniu? Zaujíma nás vôbec ako títo ľudia žijú? Ako sa v našej spoločnosti majú?

Ženy v meste, držme si palce, aby sa v tomto štáte žilo lepšie každému. Nielen úspešným, mladým a zdravým. Začať môžeme už dnes! Želám vám úspešný týždeň.