Ani géniov vo svojich odboroch často neobídu bizarné skryté názory, o ktorých sme nevedeli. Július Satinský je môj najobľúbenejší slovenský komik. Nápaditý, vtipný, láskavý, talentovaný. A predsa ma prekvapilo v nedeľu, keď som na rádiu Slovensko počula reláciu Dvojbodky, ktorá bola venovaná pamiatke Jula Satinského. Na záver vytiahli z rozhlasového archívu rozhovor z roku 1993, keď bol hosťom Gabiky Horečnej a hovorili o emancipácii, rodine a stave sveta vôbec.

Július Satinský vtedy hovoril o tom, že emancipácia žien je „najväčšia volovina, ak nie zločin, ktorý človek vymyslel“ a tvrdil, že žena je spokojná, keď môže ozdobovať, je milovaná a keď chová deti.

„Akonáhle je žena docentka, novinárka, lekárka, dirigentku už som videl symfonického orchestra, to je proti prírode. Proti prírode je to, ak tá žena v rodine, a to je ten hlavný paradox európskej civilizácie je nad mužom. (...) Lenže, čo keď tá samica je univerzitná docentka a on je traktorista? Zrazu je ona nad. To má nedozierne následky. To práve má za následok krízu dnešnej rodiny.“

Poznám mnoho mužov, ktorí sa začali zaoberať feminizmom a rovnoprávnosťou až v momente, keď sa im narodila dcéra. Bol to moment, keď sa začínali zamýšľať nad jej budúcnosťou a vidieť, že svet by naozaj mohol byť spravodlivejší. „Predo mnou ležala perfektná maličká bytosť s nekonečným potenciálom, ktorá už v tomto momente mala nevýhody v porovnaní s chlapčekom, ktorý sa narodil vo vedľajšej izbe,“ píše otec Greg Allen pre Huffington Post.

Potvrdila to aj britská štúdia – Andrew J. Oswald a Nattavudh Powdthavee zistili, že rodičia, ktorí majú dcéry, výrazne viac podporujú politiky rodovej rovnosti. Zistili, že po tom, čo sa rodičom narodí dcéra, najmä u otcov sa zvyšuje náklonnosť k liberálnym kandidátom. Naopak tým, ktorým sa narodili synovia, volia častejšie pravicové strany.

Už to tak v živote býva, že prináša najväčšie paradoxy. Manželka Viera Satinská je lekárka psychiatrička a Július Satinský sa, bohužiaľ, nedožil toho, že jeho dcéra Lucia Molnár Satinská je dnes vedkyňa – študovala v Anglicku, v Prahe a hovorí aj o ženských témach. Keďže je jazykovedkyňa, venuje sa vedecky tomu, prečo v jazyku pomenovávame všetko častejšie v mužskom rode.

„Ak ľuďom dáme text len v generickom maskulíne, v danej situácií si jednoducho vôbec nepredstavia ženu. Preto je to dôležité. Keď píšeme len o politikoch, tak si dievčatá vôbec nepredstavia, že by niekedy mohli byť političkami. Vlastne ani chlapci si nepredstavia, že by ich spolužiačky mohli byť političkami. A takto isto to funguje s vedcami. Nevytvárame im tak vzory, čím by mohli byť,“ povedala v rozhovore pre Ženy v meste.

A podľa mňa tam hore ide puknúť od hrdosti na svoju dcéru.