Pár rokov dozadu som v jednom z mojich blogov písala o tom, že na Slovensku sa o násilí stále mlčí. A že aj preto nie je naša spoločnosť na túto tému citlivá a rôzne podoby násilia, ktoré zažívajú ženy, deti, seniori, ale aj muži, často nie sú verejnosťou vnímané ako násilie, a že ak to takto ostane, nebudeme vedieť s násilím účinne bojovať.

Odvtedy sa aspoň čo-to zmenilo, najmä preto, že prezidentka Čaputová považuje túto tému za jednu zo svojich priorít a aktívne na ňu upozorňuje. Je veľmi dôležité, aby o takýchto témach hovorili najvyšší ústavní činitelia a činiteľky, pretože tak sa dostanú k širšiemu publiku. Obrovskú robotu v tejto oblasti robia aj aktivistky z rôznych občianskych združení, ktoré je počuť stále viac.

Všimla som si aj, že taký Instagram, ktorý stále naberá na sile a sleduje ho čoraz viac ľudí, sa začína zapĺňať rôznymi (slovenskými) feministickými profilmi, ktoré robia super osvetu v témach ženských práv, ženskej dôstojnosti, potreby sebalásky, či „body positivity“, a aj v téme rodovo podmieneného násilia. S mnohými z nich som v kontakte a preto viem, že ide najmä o mladú generáciu žien, často študentiek VŠ, čo je naozaj dobrá správa. Znamená to totiž, že práve táto generácia je na tému násilia oveľa citlivejšia. 

Zmeny sa nedejú 

Takže: áno, o násilí sa na Slovensku hovorí (aj keď vždy by sa mohlo viac). Výraznejšie zmeny v podobe konkrétnych riešení však stále chýbajú. Sčasti za to môže výmena vlád, pretože vždy, keď sa zmení vláda, mnohé procesy sa musia začať odznova, nastaviť priority a najmä, na kompetentné miesta musia zasadnúť ľudia, ktorým na téme naozaj záleží. Z veľkej časti za to môže aj pandémia koronavírusu, ktorá mnohé dôležité problémy odsunula do úzadia. Problém násilia sa však vplyvom pandémie nielen na Slovensku výrazne zhoršil, pretože Covid zavrel ľudí v bytoch a domoch, mnohí a mnohé z nich prišli o prácu, deti nie sú v školách, peniaze v rodine chýbajú. Toto všetko spôsobuje enormný tlak na psychiku a zrazu sa násilníkmi stávajú aj tí ľudia, ktorí predtým agresívni neboli.

Nehovoriac o existencii násilníckych vzťahov ešte pred pandémiou, kde sa situácia len zhoršila. Len pre istotu zopakujem, čo sa pri téme násilia spomína stále: u nás má skúsenosť s fyzickým alebo sexuálnym násilím každá tretia žena nad 15 rokov veku (dáta z FRA). Práve preto je načase začať situáciu RIEŠIŤ, nie len o nej HOVORIŤ. 

Základnou príčinou je nerovnosť 

A riešiť znamená v prvom rade pozrieť sa na príčiny. A tých je neúrekom. Základom všetkých je však nerovnosť, to si treba uvedomiť. Nerovnosť, ktorá vytvára nadradený vzťah jednej osoby nad druhou, nielen muža nad ženou (príkladom je ekonomická závislosť mnohých žien na svojich partneroch, keď nemajú vlastné peniaze a sú odkázané žiť s tyranom), ale aj nadradenosť mladších nad staršími (prípady násilia páchaného na senioroch nie sú ani zďaleka zriedkavé), či nadradenosť rodičov nad vlastnými deťmi, ktorá keď sa prepojí so sociálno-ekonomickými problémami v rodine, vyúsťuje do bitiek a psychického týrania. Druhov násilia je niekoľko. 

Pôrodnícke násilie

Okrem fyzického a psychického násilia rozlišujeme ešte sexuálne, ekonomické a špecifickou formou je aj tzv. pôrodnícke násilie. Toho príčinou je tiež nerovnosť – nerovnosť postavenia rodiacej ženy voči zdravotníckemu personálu. Aj napriek snahe niektorých lekárov, lekárok či pôrodných asistentiek je stále na Slovensku priveľa žien, ktoré počas pôrodu zažijú traumu, kvôli ktorej často potom už nechcú mať ďalšie deti. Trauma býva dôsledkom zlého zaobchádzania so ženou pred, počas a po pôrode. Ženy často uvádzajú, že im boli vykonané úkony bez informovaného súhlasu; či napríklad pripútavanie na lôžko a obmedzovanie pohybu; tlak na brucho; šitie pôrodných poranení bez použitia lokálnej anestézy; násilné stláčanie bradavky ženy kvôli spusteniu laktácie; či separácia matky a dieťaťa bezprostredne po narodení, ktorá sa vo zvýšenej miere deje aj teraz počas pandémie. O tejto forme násilia sa u nás stále hovorí pomerne málo. A pritom na Slovensku ročne porodí zhruba 54 000 žien, z ktorých mnohé nerodia v dôstojných podmienkach. 

Kde sme teraz?

 

Ak by som mala zhrnúť aktivity štátu v oblasti násilia za posledný zhruba rok, zaradila by som tam najmä stretnutie u prezidentky zo septembra 2020, kde bola účastná aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, a tiež viceprezidentka PZ SR Jana Maškarová a riaditeľka Centra Slniečko, ktoré je jedným zo zariadení poskytujúcich komplexné poradenstvo, ako aj možnosť ubytovania v bezpečnom ženskom dome obetiam násilia, Mariana Kováčová. Na stretnutí preberali možné legislatívne zmeny v oblasti ochrany žien, detí a ďalších skupín, ktoré zažívajú násilie.

Výstupom bolo, že „sa pripravuje“ novela zákona o obetiach trestných činov, ktorá by mala umožniť úzku spoluprácu polície a krízových centier, ktoré sa budú môcť akreditovať na tzv. intervenčné centrá na ministerstve spravodlivosti a budú tak mať viac kompetencií komunikovať s obeťou ihneď a poskytnúť jej adekvátnu pomoc. Polícia síce už dnes má nástroj vykázania násilníka na 10 dní z domova, avšak často sa stáva, že po 10dňoch sa násilník vracia domov a násilie pokračuje. 

Iniciatíva výborná! Veľmi som sa potešila, keď som videla zábery z tohto stretnutia, pretože pani Kováčovú poznám osobne, niekoľkokrát som bola priamo u nich v Nitre v Slniečku a preto viem, že ona je tá správna osoba, ktorá ma dlhé roky skúseností a znalosť legislatívy a presne vie, čo by bolo potrebné, aby bolo násilia na Slovensku menej. Teraz je však loptička na strane ministerky Kolíkovej a otázka znie, KEDY bude táto novela hotová, prijatá a účinná. Jej dôležitou súčasťou je totiž aj dlhodobosť financovania subjektov poskytujúcich pomoc obetiam násilia. A financovanie je asi tým najväčším nedostatkom, s ktorým sa organizácie pracujúce s obeťami násilia potýkajú. 

Aj preto na podnet mnohých na kolená padajúcich organizácií, ktoré pomáhajú obetiam domáceho násilia, zaúkoloval premiér Matovič koncom novembra 2020 ministra financií Hegera, aby „našiel 3 milióny eur a previedol ich do rezervy predsedu vlády“, a tak by bolo možné tieto organizácie dofinancovať. Odvtedy je o tom ticho. Mesiace bežia, pandémia stopla alebo zbrzdila zahraničné projekty, ale krízové centrá klientky nestrácajú, práve naopak. Kto sa o ne postará, keď centrá nebudú mať peniaze na výplaty?

Téma násilia a ministerstvo  

No a potom tu máme Odbor rodovej rovnosti na ministerstve práce, ktorý sa po novom volá Odbor rovnosti mužov a žien a rovnosti príležitostí. Ten sa v rámci vypracovania Stratégie rodovej rovnosti na roky 2020 – 2025 dotýka aj témy násilia (vrátane pôrodníckeho násilia), pretože by to mala byť jedna z ich priorít, ako to aj ministerstvo, aj odbor, deklarovali po voľbách. Okrem stratégie je aktuálne v príprave aj nový Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia na ženách, ktorý sa pripravuje tiež na obdobie 5 rokov. Musím povedať, že ma teší, že som ja, aj naša ženská organizácia Ženy SPOLU bola prizvaná k participácii na jeho príprave, a túto možnosť sme, podobne ako aj mnoho ďalších organizácií využili a plán pripomienkujeme. V apríli bude dostupný na pripomienkovanie aj verejnosti. Sama som zvedavá, koľko z našich pripomienok bude reálne akceptovaných – dám potom vedieť. 

Áno, mohli sme si vybrať aj možnosť z princípu sa na tom pripomienkovaní nezúčastňovať, lebo veď minister sa obklopil ľuďmi, ktorí chcú rodovú rovnosť pochovať, ako sa často spomína v rôznych komentároch.  My sme si vybrali tú druhú možnosť. Všetkým je nám jasné, že Istanbulský dohovor za tejto vlády ratifikovaný nebude, ale možno sa zlepší aspoň niečo. A pokiaľ je jednou z priorít ministerstva sociálnych vecí boj s násilím na ženách, potom budem očakávať, že tomu prispôsobí aj svoje aktivity a legislatívnu činnosť. A za seba a našu organizáciu môžem povedať, že urobíme všetko preto, aby rodová rovnosť na Slovensku neumrela. 

V tom by nám všetkým veľmi pomohlo, keby sa aj v aktuálnom parlamente našli ženy (a muži), ktoré a ktorí by sa téme rodovej rovnosti, ktorej súčasťou je násilie páchané na ženách, ale aj napríklad nerovné odmeňovanie, či neplatená ženská práca a ženská chudoba, aktívne venovali. A nesplošťovali spoločenskú diskusiu len na tému interrupcií, ktorá nás zrejme opäť žiaľ čaká v apríli, kedy poslankyňa Záborská bude znovu chcieť predložiť jej diskriminačný zákon o obmedzení prístupu k bezpečným interrupciám. 

(Autorka je expertkou na oblasť rodinnej politiky a rodovej rovnosti v strane SPOLU, založila iniciatívu Ženy SPOLU)