Ste prekladateľka z angličtiny a venujete sa úradným prekladom. Resp. nielen tým, ale aj umeleckým. Dobre hovorím, alebo je to naopak - prekladáte knihy a občas sú to aj úradné preklady? Čo vás živí a čo teší?

„Hovoríte dobre, primárne som úradná prekladateľka a popritom sa venujem umeleckému prekladu, i keď v priebehu posledného roka – dvoch sa to začalo vyrovnávať, takže kým pred pár rokmi to boli najmä odborné preklady, nielen úradné, ale aj bežné, „bez pečiatky“, dnes by som mohla povedať, že je to približne pol na pol. Tešia ma oba druhy prekladu, hoci sa od seba v mnohom líšia. Pri úradných prekladoch ma napĺňa najmä skutočnosť, že pomáham ľuďom, od takých, čo potrebujú len preložený rodný list dieťaťa, aby mohli vycestovať, až po takých, ktorých okradli či podviedli. Niekedy sú to naozaj bizarné veci, často mám pocit, že ani nemusím čítať detektívky, lebo to mám v práci. Pri tých umeleckých to je zase radosť z tvorivosti. Som naozaj vďačná, že mám prácu, ktorá ma baví, hoci musím dodať, že akýkoľvek preklad zahŕňa aj množstvo pomalej, mravčej práce, overovania, kontroly.“    

Tá kontrola je nesmierne dôležitá. Do akej miery je to úloha prekladateľky? Keď v knihe nájdete chybný údaj, napr. historický fakt, je vašou úlohou opraviť to po autorovi? Alebo by to bolo zasahovanie do jeho autorských práv?

„Aby sme si rozumeli, nemyslím opravovanie faktov po autorovi, i keď sem-tam sa nájde aj u autora chybička, hlavne v odbornejšej či populárno-náučnej literatúre. Vtedy sa to rieši prípad od prípadu, ak ide o zásadnejšiu vec, tak to v spolupráci s odborným redaktorom opravíme, ale vo všeobecnosti platí, že prekladateľ nemá autora „vylepšovať“, ale ho verne preniesť do cieľového jazyka. Skôr som tým myslela neustálu kontrolu textu prekladu, napríklad overovanie správneho prepisu z arabčiny alebo vyhľadávanie citátov a podobne.“  

Prekladáte zaujímavé knihy. Ja mám doma Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny. Ale už podľa názvu priťahujú pozornosť knihy Čo sme robili v posteli alebo Stručné dejiny opitosti. Čím zaujali vás? Prečo ste sa ich rozhodli preložiť?

„Konkrétne tie dve vyšli v sérii Spoločnosť a dejiny vydavateľstva MAMAŠ. Keď mi ich vydavateľstvo ponúklo na preklad, prečítala som si ich a ponuku prijala, vždy to tak robím, lebo preklad knihy si vyžaduje veľa času a veľa opakovaného čítania a pre mňa to musí byť preto niečo, čo ma zaujíma, alebo si myslím, že to stojí za to. Tieto sa mi veľmi páčili, najmä Stručné dejiny opitosti, lebo ich napísal Mark Forsyth a jeho suchý anglický humor mám veľmi rada.“

Ako prekladateľka si vyberáte knihy aj podľa toho kto ich prekladal?

„Ešte donedávna ani nie – donedávna myslím niekoľko rokov dozadu. Až keď som sa začala venovať aj umeleckému prekladu intenzívnejšie, začala som si aj všímať, kto prekladal to, čo práve čítam, a aj viem lepšie oceniť kvalitnú prekladateľskú prácu. Takže ak ma nejaká kniha zaujme a ešte navyše zistím, že ju prekladal niekto, o kom viem, že dobre prekladá, tak to je dvojnásobný popud knihu si kúpiť. A platí to aj naopak, pri horšom prekladateľovi si dvakrát kúpu rozmyslím.“    

Ivana Krekáňová počas Žilinského literárneho festivalu. Foto - Richard Kohler.

Viem, že sa zoberáte lingvistikou, že vás roky zaujíma etymológia. Zaujímavý koníček, ktorý sa však pretavil do profesionálneho záujmu. Aktuálne na knižný trh prichádza vaša prvá autorská kniha: Etymológia. Záhadná aj zábavná. Pôvod slov od algoritmu po zavináč. Súvisí to nejako aj s vašou prekladateľskou prácou? Alebo ako ste sa dostali k etymológií?

„S prekladateľskou prácou to súvisí asi tým, že ide o jazyk, jeho nuansy, vývoj, zmeny významu... Človek začne trochu inak vnímať rozhovory a slová okolo seba, keď napríklad vie, že žoviálny súvisí s Jupiterom, lebo astrológovia považovali ľudí narodených v znamení Jupitera za veselých a dobrosrdečných, a slovo vzniklo z latinského Iovialis – súvisiaci s bohom Jupiterom. Ale k etymológii ma vlastne dostal predovšetkým Stručný etymologický slovník Ľubora Králika, to bol asi najlepší vianočný darček, aký som kedy dostala, a u nás doma je to najčastejšie listovaný slovník. Spočiatku ma fascinovali také tie dobre známe veci (aspoň pre ľudí, čo sa o pôvod slov alebo jazyk ako taký trochu zaujímajú), slová a spojenia ako hurónsky smiech či sardinka, ktorá  je naozaj zo Sardínie. Postupne som si začala hľadať ďalšie a ďalšie, uvedomila som si, že aj za úplne bežnými slovami ako buldozér, torpédo či môj obľúbený moriak sa dajú nájsť zaujímavé príbehy.“

A začali ste o tom písať? 

„Presne tak. Predpokladám, že asi nie každý moje nadšenie zdieľa, veď každého zaujíma a baví niečo iné, ale mňa to fascinovalo tak, že som z času na čas napísala na blog článok, buď zbierku etymologických „jednohubiek“, alebo článok na nejakú tému, napríklad o tom moriakovi, pretože v takmer každom jazyku boli ľudia pri jeho pomenúvaní geograficky trochu mimo, alebo o genéze slovíčka OK a podobne. Na sociálne siete som tiež dávala zaujímavosti, na ktoré som natrafila, a ľudí to celkom zaujímalo a tak vo mne pomaly začala klíčiť chuť dať to dokopy.“

Spracovať toto všetko do knižnej podoby je už ale iný level. Alebo sa mýlim? Je pre prekladateľku o čosi ľahšie napísať vlastnú knihu ako by to bolo napr. pre človeka, ktorý literatúru len číta?

„To máte určite pravdu, a každý, kto nejakú knihu napísal, alebo sa napísať pokúsil, mi asi dá za pravdu, že chcieť niečo napísať a naozaj to napísať je obrovský rozdiel. Možno aj preto mi to trvalo tak dlho, vlastne vyše dvoch rokov, lebo som sa často zasekla. Niekedy som aj niekoľko mesiacov nemala čas venovať sa tomu kvôli iným povinnostiam, chcela som, aby to bolo čo najzaujímavejšie. Nemám ani pocit, že by mi v tom prekladateľská práca veľmi pomohla, prekladateľ sa totiž snaží čo najlepšie preniesť hlas, štýl a výrazové prostriedky autora a pri vlastnej knihe musí nájsť svoje vlastné. Či sa mi to podarilo, už musia posúdiť čitatelia.“

V knihe ponúkate množstvo výrazov. Poďme si na príklade dvoch slov, ktoré sa hodia k tomuto obdobiu a rozhovoru - koleda a knihomoľ vysvetliť, ako sa dopracujete k ich „prekladu“, resp. k vysvetleniu pôvodu.

„Aby som to uviedla na pravú mieru, ja nie som jazykovedkyňa ani odborníčka na etymológiu, ale venujem sa jej čisto zo záľuby, ako amatér. Po pôvode slov teda „nepátram“ v pravom zmysle slova, ale ak ma nejaké slovo zaujíma, vyhľadám si ho: buď v etymologických slovníkoch, alebo v iných publikáciách, či už odbornejších alebo populárnejších, ktoré sa tejto téme venujú. Táto kniha ani nemá byť odborná publikácia, na to by som si ako laik netrúfla, zamýšľala som ju skôr ako zbierku zaujímavostí a kuriozít zo sveta etymológie.“ 

A čo ste zistili o slovách koleda a knihomoľ?

„Tak knihomoľ je vlastne očarujúco jednoduché slovo, je to preklad z nemeckého Bücherwurm, tiež doslova knižný červík, a je naozaj odvodené z toho, že larvy určitých druhov hmyzu, ako sú červotoče, švehly alebo pavši, sa prehrýzajú väzbami starých kníh.

Koleda má na druhej strane oveľa bohatší príbeh, ktorý začína u starovekých Rimanov. Tí totiž počítali dni síce podľa mesiacov vychádzajúcich z lunárnych cyklov, ale pritom od konkrétneho dňa, a jedným z nich bola kalenda, teda prvý deň mesiaca. Kalenda podľa volania kňaza (z latinského calare, volať), lebo to bol práve ten neobľúbený deň, kedy sa vyvolávali dlhy, účtovalo sa, vyrovnávalo...

No a dlhy sa zapisovali do kalendária (podľa kalendy), čo bola v podstate účtovná kniha, z toho máme kalendár. Ale nielen ten, aj koledu! Názov sa totiž z prvého dňa mesiaca postupne presunul na prvý deň roka, ktorý spadal zvyčajne do obdobia zimného slnovratu, no a keď do našich luhov a hájov dorazilo kresťanstvo, prišlo aj koledovanie, ktoré sa robilo počas sviatkov približne v čase pôvodnej kalendy.“

Rozprávame sa o knihách, odkiaľ máme toto slovo?

„Kniha dosť prekvapivo nie je naše, slovanské slovo, a jej pôvod nie je úplne jasný. Prišla k nám cez turkické jazyky, ale odkiaľ presne, to sa len odhaduje. Najčastejšie sa uvažuje o asýrskom slove kunukku, pečať, alebo aj o tom, že k nám dorazila až z čínštiny.“

ukážka z knihy, zdroj: vydavateľstvo Mamaš

Ako vyhľadávate pôvod slov, ktoré patria do súčasného slovníka? Majú vôbec za sebou nejakú históriu? Myslím teraz slová ako napr. zavináč v emailovej komunikácii, alebo slovo OK, ktoré aj vy spomínate. Aká je genéza tohto slova?

„Každé slovo má nejakú históriu, aj tie najnovšie z niečoho vznikli. Ten zavináč napríklad sa ako znak používal aj pred dobou elektronickej komunikácie, v katalánčine, španielčine a portugalčine pre mernú jednotku hmotnosti nazývanú arroba. Príbeh slovíčka OK sa zas dá vystopovať do prvej polovice devätnásteho storočia, kedy ho použil šéfredaktor istých bostonských novín. Možno sa používalo aj skôr, ale toto sa uvádza ako prvý zdokumentovaný prípad jeho výskytu. Celkovo má zaujímavý príbeh, v ktorom sa spája vymyslená historka, móda vtipných skratiek, volebná prezidentská kampaň a vynález telegrafu.“ 

No a potom tu máme ešte aj kategóriu slovných spojení, ktoré bežne používame. Napr. „chytiť šťastie za pačesy“, alebo „stavať vzdušné zámky“. Dá sa aj v tomto prípade vypátrať ich pôvod? 

„Áno, frazeologizmy, alebo ustálené slovné spojenia. Nechcela som sústrediť knihu priamo na ne, pretože ak máme v slovenčine a češtine k dispozícii populárno-náučné publikácie venujúce sa pôvodu slov, z veľkej väčšiny sa venujú práve frazeologizmom. Nevyhla som sa im ale úplne, lebo mnohé z nich sú naozaj zaujímavé, čo do ich vzniku a vývoja, takže niekoľko som ich predsa len zahrnula. Ich pôvod sa dá vystopovať podobne ako pri jednotlivých slovách a rovnako tak platí, že niektoré nie sú spoľahlivo doložené.“ 

Ako sa mení svet, mení sa aj náš jazyk. Vraj huncút bol kedysi vulgarizmus? Dnes si ľudia nadávajú do fašistov, ale vraj ani sám Hitler nemal rád ak ho niekto volal Nazi. Dá sa teda pátrať aj po pôvode súčasných nadávok? Všetko má niekde svoj pôvod?

„Áno, všetko v jazyku má nejaký pôvod, niekedy takpovediac nudný, niekedy až bizarný. Mňa samú prekvapilo, keď som sa dočítala, že Hitler nemal rád, ak ho niekto volal Nazi, pretože to bola dávno pred ním posmešná znevažujúca prezývka bavorských sedliakov, teda niečo podobné dedinskému buranovi. Nazi bola skratka z populárneho meno Ignatz, ktoré bolo v katolíckom Bavorsku časté. Samotným nadávkam ako takým sa v knihe nevenujem nejako špeciálne, možno ak raz bude druhé doplnené vydanie (smiech).“

Poďme sa najesť. Často si k jedlám dávame prívlastky, o ktorých domáci netušia. Čo by nám Francúz povedal na naše francúzske zemiaky? Aký je pôvod tohto pomenovania?

„No, Francúz by asi nebol veľmi nadšený, lebo hoci majú podobné jedlo, zemiaky zapekané s mäkkým syrom, klobásky a údeniny by sme v nich hľadali asi ťažko. Prečo toto naše jedlo voláme francúzske zemiaky, nie je úplne jasné, teórií je viacero, najčastejšie sa zvykne tvrdiť, že ich voláme francúzske preto, že zemiaky ako také sa dostali na gastronomické výslnie práve na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., ale samotný náš recept je celkom záhada. Jedna z teórií napríklad hovorí, že sa preslávili vďaka Haškovmu Švejkovi, iná, že ho vymysleli na Spiši. S istotou nevieme.“ 

A skúsme aj niečo vianočné. Mne prišli na um najmä tri slová: zemiak, kapusta, majonéza. Aký je ich pôvod?

„Náš zemiak je z nemčiny, je to preklad Erdapfel, teda zemské jablko, lebo jablko kedysi vo viacerých jazykoch označovalo vlastne plod ako taký, a zemské plody boli tie, ktoré rastú na zemi. Kapusta je jeden z tých krásne očividných príkladov, je totiž pôvodne z latinského caput, teda hlava – lebo vyzerá ako hlava. Z latinskej hlavy je mimochodom aj kápo či kapitán. A majonéza je super! Teda etymologickým príbehom myslím (smiech). Teórií o pôvode jej názvu je síce tiež niekoľko, ale jedna z tých najpravdepodobnejších sa spája s hlavným mestom Menorcy, prístavom Mahon. Keď ho v polovici osemnásteho storočia obsadili Francúzi, kuchár vojvodu mal pripraviť víťaznú hostinu, lenže na miestnu omáčku aioli akosi nemal všetky prísady, a tak ju pripravil len z vajec a oleja. Mala obrovský úspech a na francúzskom dvore ju podávali pod názvom mahonnaise, teda omáčka z Mahonu.“   

Ivana Krekáňová, foto: archív I.K.

No a na záver – aj vás ľudia niekedy napomínajú, aby ste s tým pôvodom slov už dali pokoj? Sedíte pri obede s deťmi a vysvetľujete im pôvod toho čo jedia? Teda nie krajinu pôvodu surovín, ale pôvod slov, ktoré označujú?

„(Smiech). No pri stole ani nie, to som pri dvoch deťoch rada, ak sa normálne najedia, ale raz sme sa dostali k tomu, že či sú francúzske zemiaky z Francúzska. Ono je to skôr naopak, často sa mi stáva, že sa ma niekto spýta, odkiaľ prišlo také a také slovo alebo spojenie, lebo vedia, že ma to zaujíma, a ja rovnako často neviem, a rovnako často sa to potom snažím vyhľadať a to ma na tom baví najviac. Keď sme napríklad na túre a vidíme dúhu, a niekto sa spýta: počuj, a prečo je to vlastne dúha? A prečo sa hovorí piť ako dúha? A keď sa mi to potom podarí nájsť v dôveryhodných zdrojoch – lebo nie všetkým, najmä na internete, sa dá veriť – je to radosť.“