Novozélandská premiérka Jacinda Ardernová dnes oznámila, že odstupuje zo svojej funkcie. Nebol za tým žiadny škandál ani nutnosť. Ako sama povedala, jej energia sa minula. Leader musí vedieť, kedy je čas odísť. ''Ten môj nastal.”

Táto žena bola pre mnohých Novozélanďanov, ale aj pre veľkú časť sveta, vzorom ako viesť krajinu rozvážnou silou, vľúdnosťou, chytrosťou a aj s humorom. Ako komunikovať s verejnosťou priamo, rešpektujúco, informatívne a incentívne (motivujúco - poz.red.).

Jacinda bola najmladšou ženou na svete v tak významnej funkcii. Premiérkou sa stala ako 37-ročná. Počas päť a pol roka na tomto poste porodila a oddojčila dcérku. Časy, do ktorých ju zvolili, boli náročné.

Udial sa najtemnejší teroristický útok v histórii krajiny - streľba v mešite, ktorá vzala život 51 ľuďom. Eruptovala sopka s obeťami na životoch a do toho sa vplazila celosvetová pandémia a ekonomická kríza. Jacinda upútala medzinárodnú pozornosť tým, ako s citom, rozvahou a eleganciou zvládala tieto náročné situácie riešiť a komunikovať smerom von. Dokázala verejnosť pravdivo informovať a pritom ju ubezpečiť, že to zvládnu, že držia spolu.

Klíčiacu vlnu nenávisti pri streľbe a paniku pri vulkáne upokojila v zárodku. Apelovala na tú dobrú, ľudskú stránku každého z občanov. Na solidaritu. Na vzájomnú pomoc v núdzi. Pri prvej vlne pandémie sa Nový Zéland stal ukážkovou krajinou, ako sa dá takáto pohroma manažovať. Toto je len povrchné pozorovanie zvonka.

Je mi jasné, že aj Jacinda je len človek s chybami. Iste mohla niektoré veci zvládnuť lepšie. Mnohí stopro nesúhlasili s jej postupmi, zmenami legislatívy, reformami ohľadom ochrany životného prostredia, sociálneho bývania, interrupcií. A svoj nesúhlas dávali najavo. Bohužiaľ, už zďaleka nie tak noblesne, ako to robila ich premiérka.

V poslednom roku a pol Jacinda čelila stúpajúcej vlne nenávisti, mizogýnie (nenávisť proti ženám . poz.red.) a vyhrážok v online priestore. Podľa ľudí z jej najbližšieho okolia v jej rozhodnutí odstúpiť zohralo významnú časť aj vyčerpanie práve z tohto nekončiaceho boja s veternými mlynmi.

Šikana je silná zbraň. Je to slovné násilie. Vie ubližovať rovnako ako fyzické. Ženy sú podľa štatistík nadávkam a vyhrážkam v online svete vystavené niekoľkonásobne viac ako muži. Sú aj adresnejšie. Kritizujú ich fyzický vzhľad, známky starnutia, ich osobný život. Často útočia aj na výzor a schopnosti ich maloletých detí. Zároveň sú ženy na šikanu vo všeobecnosti citlivejšie než muži. Možno práve preto, že pri nich tne hejt do intímnej, obzvlášť bolestivej zóny.

Aj u nás vidíme, čo sa deje, (nielen, ale intenzívnejšie) na adresu žien. Dobrým príkladom je prezidentka, ktorá má veľmi podobný, zmierlivý štýl komunikácie ako Jacinda. Čelí aj veľmi podobným nenávistným prejavom. Nečudovala by som sa, keby ani ona nemala chuť pokračovať v tomto marazme ďalšie volebné obdobie.

Ani ona nemusí pomenovať verejne, že je to jeden z dôvodov. Bolo by však zvláštne, ak by nebol. Je to na nej prilepené. Výlevy zlosti cudzích ľudí, ktorí keby ju stretli naživo, nezmohli by sa na slovo.

Nejde však len o političky. Ide o všetky verejne činné ženy, ktoré sa dostali na výslnie svojimi schopnosťami. Na oplátku po nich ľudia bez tváre a mena rozmazávajú výkaly. Akoby za trest, že si dovolili uspieť. Paradoxne, sú to častokrát ženy, ktoré píšu najkrutejšie veci na svoje vlastné pohlavie. Výsledkom bude, že mnoho šikovných dievčat a žien, vidiac čo by ich čakalo, keby sa na výslnie dostali, radšej zvolia nenápadnejšiu cestu a ostanú v ústraní.

Vyvstáva otázka, či to necháme tak, aby bol politický a verejný priestor obývateľný len pre ľudí s hrošou kožou. Alebo sa rozhodneme, hoci len každý na svojej mikro úrovni, s tým niečo aktívne robiť. Ohradiť sa, keď sme toho svedkom. Zastať sa iných. Jasne poukázať, že urážky a vyhrážky nie sú cool. Učiť to svoje deti. Upozorňovať na to na sieťach. Nahlásiť nevhodné komenty. Nenechať v tom obete samé.

Tu je Jacindin výrok pri odchode z funkcie. Hovorí veľa o tom, o akú líderku svet práve prišiel. Chcem však veriť, že vytvoríme priestor pre mnohé ďalšie, podobne zmýšľajúce. Že sa v tom, milé ženy v meste a na dedine, navzájom podržíme. „Dúfam, že zanechávam Novozélanďanov s vedomím, že môžete byť silní a pritom láskaví, empatickí, ale rozhodní, optimistickí, ale sústredení... že môžete byť svojim vlastným vodcom, takým, ktorý vie, kedy je čas odísť.”