Nedávno som sa zúčastnila veľmi úprimnej a paradoxne veľmi odosobnenej debaty. Veci, o ktorých sme sa bavili, boli tak intímne, že teatrálne emócie boli úplne zbytočné. Rozprávali sme sa o nevere.

Presnejšie, rozoberali sme podľa svojich skúseností a presvedčení, či nevera môže upevniť vzťah, alebo ho nevyhnutne zničí. Muži a ženy rôzneho veku, rodinného statusu, z rôznych profesijných odvetví. Jediné, čo nás spájalo bola práve ta láska k životu, k rozmanitosti a chuť sa občas stretnúť, zabaviť a učiť sa od seba.

Priznať neveru?

Názorov bolo nespočetne, od ľudí, ktorí vedia, že vernosť vo vzťahu nie je to najdôležitejšia až po ľudí, pre ktorých je nevera neprekonateľnou zradou a konečnou zastávkou. Zvláštne je, že o nevere ľudia väčšinou rozprávajú odosobnene a teoreticky.

Väčšina ľudí pri tejto debate začína vetu slovami...ja si myslím, že....nikto nepovie, tak ja to mám takto. Ani táto debata nevyniesla na povrch reálne životné príklady, teda okrem pár mojich, ale celé to bolo v teoretickej rovine. Ale možných scenárov, riešení a názorov je predsa kopec, vytiahnime čo najviac..

Začnime otázkou, či neveru priznať. Čo som pochopila, bolo hlavne to, že muži stále viac ako ženy rozdeľujú neveru na jednorazový sex, ktorý je “len” takým predstupňom hriechu a plnohodnotnej aféry. Vyzeralo to, že v tom majú jasno. Na otázku, v čom je ten rozdiel, som však odpoveď nepočula.

Paradoxne, práve z mužského tábora sa častejšie ozývalo, že aj neveru treba vyrozprávať a môže vzťahu pomôcť. Pozorne som počúvala, kto čo prihodí do ohníka, ale prihodiť tam polienko emocionálnej nevery sa nikto neodvážil...pritom logicky práve tá robí rozdiel medzi jednorazovkou a aférou…fyzickú asi zvládame, tú hnusnú citovú neveru, keď si napĺňame emocionálne poháriky v spoločnosti kamarátov, alebo kolegýň za neveru ešte nepovažujeme.

Emocionálna nevera sa nepočíta

Je to pre nás taká tá studňa živej vody, ktorá nás osvieži, keď sme vyprahnutí z dlhodobej obyčajnosti. Je táto emocionálna nevera, ktorá ani nie je neverou, tým mýtickým medzníkom, ktorý môže ohrozenému vzťahu pomôcť, alebo je práve ona tá, čo to všetko spustí. To náhle zemetrasenie nového zážitku, ktoré nás prenesie niekam, kde veríme, že si zaslúžime viac, že máme právo na ďalšiu šancu…

Na čo však často zabúdame je, že toto je len nadstavba! Základ, na ktorom môžeme toto tango tancovať, síce stojí pevne, ale vybudovali sme ho s niekým iným. V tom ošiali nám to ale nie vždy docvakne a doplatilo na to už kopec romantikov. Milovať zadanú/zadaného je tak lákavé a zdá sa byť tak jednoduché…a všetci, ktorí sme tým prešli, sme vedeli, že s nami by jej/mu bolo lepšie…ale romantika občasných ukradnutých stretnutí v boji s realitou denno-denného života nie vždy obstojí ….čiže ako je to s tou neverou?

Tak ako môže vzťah zničiť, môže mu aj pomôcť. Záleží na tom, či to chcú riešiť dvaja ľudia, či sú ochotní prejsť bolestnými procesmi, aby pochopili, kde po ceste zle odbočili a ako zabrániť tomu, aby sa to neopakovalo. Keď sú tak nastavení obidvaja, majú šancu.

Stále si ale myslím, že pomôcť môže hlavne vzťahom uznávačov Dr.Plzáka. Tí vedia, že nie každú špinavú bielizeň je nutné prať v spoločnej práčke. Veria, že takéto zlyhanie má človek spracovať a niesť sám. Nie, že v mene vražednej potreby úprimnosti hodím túto opicu na partnera…jediné, čo docielim bude, že sa budú cítiť mizerne dvaja ľudia.

Ja osobne som happy, že si ma moji bývalí partneri vážili natoľko, že som nikdy neveru nemusela s nikým riešiť…