Spolužiačka z univerzity a kamarátka prišla počas pandémie o mamu. A tak ako tisíce ďalších ľudí sledovala, ako sa z milovaného človeka stala súčasť neosobnej štatistickej krivky. So sestrou preto iniciovali verejnú výzvu ministerstvu zdravotníctva, národnému centru zdravotníckych informácií aj médiám, aby prestali hovoriť o ľuďoch, ktorí zomreli na koronavírus, ako o neosobných „úmrtiach“. Politici sa pretekajú v informovaní o zlepšujúcich sa krivkách, verejnosť sa teší, že hodnota „úmrtí“ je dostatočne nízka, aby sa opatrenia mohli uvoľňovať. Médiá používajú štatistiky a nešťastné prvenstvá na pranierovanie konkrétnych politikov.

Pandémia a obete bez mena 

Čo za krivkami a grafmi nevidieť, sú konkrétni ľudia, ich stratené životy a blízki, ktorí v súčasnej situácii nemôžu trúchliť v kruhu rodiny, priateliek a priateľov, pretože dodržiavajú opatrenia. Blízki, ktorí zakladajú na sociálnych sieťach podporné skupiny pre tých, čo počas pandémie niekoho stratili. Trúchliť však nepotrebujú len konkrétne osoby či rodiny, trúchliť potrebujeme ako spoločnosť.

Mohlo by nám pomôcť, ak by sme namiesto prázdnych rečí o tom, že #dobrebude, dokázali dôslednejšie verejne tematizovať, čo sa za posledný rok stalo. Že už viac ako 13 mesiacov žijeme v existenciálnom strachu o seba a druhých, že sme stratili milovaných ľudí, stratili sme kontakty a blízkosť, spolužiačky a kolegov, prácu, bežnú rutinu, získali sme prebdené noci a premotkané dni a že stále nevieme, čo s nami bude. Tváriť sa, že sa vlastne až tak veľa nedeje a pomaly sa vrátime do nejakého imaginárneho normálu, len prehlbuje existujúcu individuálnu a kolektívnu traumu.

Očakávať od (väčšiny) našich politických predstaviteľov, že budú iniciovať proces trúchlenia a ozdravenia, by, samozrejme, bolo naivné. Vyžadovalo by si to totiž uznať spoluzodpovednosť za smrť, chorobu, núdzu a smútok stoviek tisíc ľudí. A k tomuto bodu politickej zodpovednosti sme sa nikdy ani nepriblížili. Práve naopak, tam, kde sme, nás doviedla nielen pandémia, ale aj politika popierania, sebastrednosti, zisku a mačizmu.

Mačistická politika

V posledných mesiacoch sa nám zhmotňovala pred očami, keď sa riešili osobné egá namiesto spoločenských problémov. Mačistická politika je, keď politici riešia, kto koho drží za gule a pritom denne na Slovensku zomierajú desiatky ľudí na Covid-19 a množstvo ľudí čaká na vážne zdravotné zákroky.

Mačistická politika je, keď sa politici vyhlasujú za martýrov ukameňovaných v boji za správnu vec, hoci svojím konaním ohrozujú nás všetkých. Mačistická politika sa spája s prehnaným a prekrúteným obrazom mužskosti, s hrdosťou, nadradenosťou a arogantnosťou, ktorá sa ukrýva za argument rozhodnosti. Tento druh politiky vychádza z presvedčenia, že muž sám, bez pomoci, sa musí postarať o rodinu, v tomto prípade o občianky a občanov. A keď to urobí, splní si svoju povinnosť chlapa a hrdinu.

Pri mačistickej politike pritom ide o obraz chlapa a hrdinu oveľa viac než o to, ako sa má spoločenstvo. Preto naši expremiéri vytvárajú nepriateľov z nesúhlasných hlasov. Preto je útok Igora Matoviča na Zuzanu Baťovú aj rodovým problémom. Nie preto, že on by bol mocný chlap a ona bezmocná žena, ani preto, že ona by bola hrdinka a on chumaj, ale najmä preto, lebo tento útok je súčasťou mačistickej politickej praxe, ktorá je postavená na ponižovaní a podriaďovaní si iných, na odpisovaní tých, čo sa javia ako neužitoční.

Ale aby nás nezlákal len živý obraz posledných mesiacov, pripomeňme, že mačistická politika je aj prehliadanie oblastí, ktoré nevytvárajú finančný zisk a sú spojené s udržiavaním spoločnosti pri živote, oblastí, kde pracujú (zadarmo alebo za nízke platy) prevažne ženy. Ako napríklad zdravotníctvo. Dlho môžu tieto oblasti fungovať zo zotrvačnosti, ale príde pandémia a prásk. Umierajú a trpia ľudia, o ktorých sa finančne a kapacitne podvyživené nemocnice nedokážu postarať. A ak je obetí veľa, mačistická politika ich uprace do grafov a spraví z nich mlčiace nástroje svojho politického boja a marketingu.

Takže až nás nabudúce nejaký politik bude presviedčať o tom, že #dobrebude a vrátime sa do normálu, tak na neho s čistým svedomím môžeme zarevať, že blúzni alebo klame. Oni možno budú robiť politiku, akoby sa nič nestalo, bez reflexie. Lenže nič nebude ako predtým, my nie sme ako predtým. A žiaden mačistický líder nám nepomôže, ani charizmatický, ani technokratický. Lebo jediné, čo tu nakoniec zostane, sme my ako zväzok komunít, ktoré viac či menej držia pohromade a potrebujú sa navzájom.

(Autorka pracuje na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK a vo feministickej organizácii ASPEKT)