Počas života som sa stretla s pestrou škálou sexuálneho obťažovania. Aj vďaka rozmanitým spoločenským prácam. Brigádovala som v bare, hosteskovala na podujatiach, predávala ruže či noviny. Nevhodné poznámky a občasné obťažovanie boli pribaleným sprievodným javom. Ani ja, ani kolegyne sme sa nad tým príliš nepozastavovali. Tak sa veci mali. Bodka. 

Obťažovanie v autobuse

Postupne to s pribúdajúcimi rokmi, a asi aj s meniacou sa spoločenskou klímou, aspoň smerom na moju adresu, utíchlo. O to viac ma zaskočilo, keď ma nedávno muž v autobuse nenápadne, no bezostyšne ohmatával. Spopod zrolovaný zvitok novín ma škrabkal prstom medzi nohami. Chvíľu mi trvalo, kým som sama sebe uverila, že to, čo cítim sa skutočne deje. Doteraz mi to príde ako nepríjemná halucinácia. To by si predsa nedovolil! Nuž dovolil. Vyviedlo ma to z miery. 

Ako som nad tým premýšľala, v ten istý deň iná žena písala do zatvorenej skupiny na sociálnej sieti svoj príbeh, z toho dňa. Cudzí chlap ju na ulici, pred jej deťmi, silno udrel po zadku. Je to známy lokálny obťažovač. Ľudia to vedia, mnohé si od neho útoky zažili na vlastnej koži. Hovoríme aj o viacnásobnom škrtení, úderoch, doslova fyzickom násilí. No nik s tým nič nerobí. Bo ako im polícia povedala ''nie je s čím''. 

Zážitok to musel byť nechutný, no komenty niektorých žien pod týmto postom mi zdvihli obočie i tlak. ''Stalo sa ti to, lebo sa ti to stať malo. Potrebuješ prejsť touto skúsenosťou. (Nie omylom, nehodou, vinou…,ale skúsenosťou) Nevieme, čo všetko sme vyviedli vo svojej minulosti. Ty si si teraz vybrala si to zažiť a už vieš aké to je. Už vieš ako to chutí. Prijmi-odpusti-poďakuj.''

Podobné ''analyzovania'' sa objavili aj pod pod mojím príspevkom z autobusu.  Dala som ho von verejne práve preto, aby som upozornila na to, že sa to môže stať hocikomu, hocikde. ''Mala by si si vyčistiť rodokmeň. Máte v rodine isto tajné traumy.'' bola jedna z reakcií. 

Nuž, takmer v každej rodine sú pochované traumy z násilia a sexuálneho násilia. Lebo vojny, ťažké časy, akceptácia a normalizácia  agresivity, ako to bolo v minulosti bežným stavom. Všetky by sme mohli povedať, že sme viac či menej dedične poznačené. No, ak dávame, hoc s najlepším vedomím, obetiam násilia takéto rady, zbavujeme viny agresora a zodpovednosť za jeho činy presúvame na ramená obete. 

Obťažovanie nie je trest za minulý život

Nie, nemáme prečo ďakovať násilníkovi, že nám ubližuje. Nie, nie je konateľom prozreteľnosti, nástrojom vyššej moci zoslanej z hora, aby nám ukázal našu nedokonalosť, nedoliečené jazvy našich materí alebo nedokončený osobný rozvoj. 

Je ťažké prijať veci tak, ako sa nám občas dejú. Ľudia od nepamäti hľadajú vysvetlenia na neprávosti, smolu, nehody, hrôzy. Každý veríme niečomu inému, čo nám pomáha sa s tým vyrovnať a ísť ďalej. Niekto verí na osud, niekto na karmu z minulých životov, niekto na Boží zásah.

Nerozumieme, ako to, že dobrí ľudia prídu o deti či dostanú rakovinu - znamená to, že aj ja ju môžem schytať? A tak hľadáme vysvetlenie, možno sa i snažíme voči nešťastiu vyhraniť, ochrániť sa. ''To máš z hnevu'', ''Spôsobila si si to tým, že sa nevieš ozvať, vymedziť si hranice''  Počúvala moja známa s onkologickým ochorením.

Častokrát si neuvedomíme, čo tieto slová, v tých komu ich smerujeme vyvolávajú.  

Koho chránime a koho obviňujeme?

Mám priateľku, dobro samo, ktorá mala od malička osud priam príšerný. Rodičia sa jej zabili pri autonehode, keď mala 2 roky. Dostala sa do detského domova. Adoptívna rodina ju týrala, otčim roky zneužíval. Ona dostala rakovinu. Napriek tomu je stále pozitívna, veselá vždy, keď sa dá. Vidíme to nezaslúžené utrpenie a snažíme sa to pochopiť. A tak jej priateľka v dobrej mienke povie: ''Ty si musela byť v minulom živote Hitler, že sa ti toto všetko deje! '' Akoby nestačilo, že bojuje o život, ešte jej blízki ľudia v snahe vysvetliť túto do očí bijúcu ''nezaslúženú'' smolu povedia, že to má za to, že bola masovým vrahom. Preto teraz ''zaslúžene? pyká.'' 

Domnelé zdôvodňovania nešťastia iných, častokrát nepomáhajú nikomu okrem nás samých, ktorí sa tým márne uisťujeme, že nám sa také niečo nestane. Chorých či stratou blízkeho človeka trpiacich ľudí to akurát silnejšie vrhne do temnoty a pocitu viny.

Preto prosím, nabudúce, keď  budeme nahlas analyzovať druhých, myslime na to, aký podprahový odkaz v sebe naše slová nesú. Koho chránia a koho obviňujú.