Venuješ sa ženským právam takmer 20 rokov. Kedy si začala mať obavy, či ich vôbec na Slovensku presadíme?

“Moje obavy sa začali pred rokmi, keď sa rodová rovnosť stala úhlavným nepriateľom katolíckej cirkvi. Snáď si ešte ľudia pamätajú pastiersky list z adventnej nedele roku 2013, kedy KBS oficiálne vytiahla do boja proti „gender ideológii“, teda pojmu, ktorý si sami vytvorili ako slameného panáka. Musím uznať, že to bolo premyslené nazvať politiku rodovej rovnosti ideológiou, pretože potom sa môžu odvolávať na ústavu minimálne tak, ako ich oponenti, ktorí žiadajú odluku cirkvi od štátu. Od tejto doby sa neustálym búšením do témy cirkev a jej satelitné organizácie dopracovali do štádia, keď ovplyvňujú rozhodovanie väčšiny politických strán a poslancov v parlamente.

Moje obavy sa naplno potvrdili v nedeľu ráno po tohtoročných voľbách, keď sa ukázalo, že hlas liberálnej a progresívnej časti spoločnosti nebude v parlamente zastúpený. No a po oznámení rozdelenia rezortov novej vlády mi bolo jasné, že cirkev vyhrala.“

Aký silný je dnes vplyv cirkvi?

„Silnejší ako kedykoľvek predtým. Stačí sa pozrieť, čo sa stalo s Istanbulským dohovorom, pretože jeho potopenie bolo na tlak katolíckej cirkvi. Tá si našla agendu, ktorou môže verejnosť osloviť. Veď kto už vie, čo je to „gender“? A keď sa to ešte spojí s protimoslimskými náladami v spoločnosti a zarámcuje do „zla z Istanbulu“, je šanca na úspech zaručená.

Väčšina politických strán u nás nebude cirkvi protirečiť, pretože si myslia, že ešte vždy dokáže ovplyvniť veľkú voličskú základňu. Ja mám o tom svoje pochybnosti, pretože prezidentské voľby ukázali, že tomu tak nie je. Rovnako som presvedčená, že túto vládu nevolili ľudia kvôli nastoleniu teokracie, ale kvôli zmene k slušnejšiemu Slovensku.“

Istanbulský dohovor nebol o boji proti medzinárodnému dokumentu: Dá sa povedať, že to bola prvá vyhratá bitka odporcov ženských práv? Výhra, ktorá ich veľmi povzbudila?

„Iste. Teraz majú v ruke manuál, ako demagógiou a krikom znemožniť a zhodiť zo stola čokoľvek, čo im nezapadá do ich obrazu sveta. Že pritom prehrala na plnej čiare slušná a vecná diskusia a elementárna úcta k pravde a faktom, to už je taká kolaterálna škoda v kultúrnej vojne.“

Po 9 rokoch napokon končíš na poste riaditeľky pre rodovú rovnosť na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Napísala si, že aj preto, že sa na ministerstve odborné stanoviská prispôsobujú názorom Konferencie biskupov Slovenska. Môžeš byť konkrétna?

„V prvom rade musím povedať, že ja mám principiálne problém pôsobiť na ministerstve, ktoré je vedené hnutím Sme rodina. Hnutie, ktorého blízkymi spojencami je Le Penová, Salvini a iné krajne pravicové strany EÚ, nepatrí v slušnej krajine do vlády. Hnutie, ktoré má v svojom genetickom kóde zapísané prvky rasizmu, sexizmu a xenofóbie, spochybňovania základných civilizačných konceptov ako je humanizmus, liberálna demokracia a koncept ľudských práv, má teraz určovať agendu rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí. Veď je to absurdné. Ak je pre nich základným kvalifikačným predpokladom pre ženy byť milenkou niekoho z nich, ako sa má posúvať rovnosť mužov a žien vpred? Nemôžem si nespomenúť na jeden vtip na adresu predsedu hnutia, ktoré vraj odmieta koncept rodič 1a rodič 2, pretože pre nich je to matka 1, matka 2, matka 3...“

A minister Krajniak?

„Keď sa do vedenia ministerstva dostane človek, ktorý problematiku rezortu absolútne nepozná, v normálnej krajine sa oprie od odborný personál. U nás je to teraz naopak. Odborné stanoviská sú ignorované a vychádza sa v ústrety KBS, ktorá zjavne bude teraz určovať agendu rodovej rovnosti. Skutočnosť, že kancelária ministra teraz bez nášho vedomia a spätne mení naše stanoviská z februára, teda vypracované dávno pred nástupom ministra, len dokresľuje celkový obraz „odbornosti“. Chcem tu naozaj zdôrazniť, že minister vo svojom vyjadrení zavádza, pretože nie je pravda, že sme posielali na rezorty „stanoviská poza jeho chrbát“. V tom čase, keď sme tie stanoviská vyrábali a zasielali, bol jeho chrbát od ministerstva ešte veľmi vzdialený. Napríklad ide o odpočet plnenia Akčného plánu eliminácie diskriminácie na roky 2015-2019 z februára, teda za obdobie, kedy on ministrom nebol, alebo o správu Výboru na ochranu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych správ z októbra 2019. Tie procesy sa teraz iba formálne doťahujú, ale obsahovo boli dokončené už za predchádzajúcej vlády.

Je paradoxom, že minister sa pri nerešpektovaní rodovej terminológie odvoláva na ústavu. Zabúda však, že ústava v prvom článku hovorí, že nie sme viazaní na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. A rodovú terminológiu tu máme minimálne od vstupu do EÚ a používa ju aj samotný ústavný súd.“

Bola si jednou z iniciátoriek Iniciatívy možnosť voľby, ktorá vznikla ako protireakcia na snahy KDH o zákaz interrupcií na Slovensku. Proti akým argumentom si vtedy bojovala?

„Proti rovnakým, aké počúvame dnes. V tejto diskusii sme sa za 20 rokov nikam neposunuli a hoci tu máme platný nález Ústavného súdu, ktorý jasne odporuje zákazu interrupcií, pre niektorých ľudí a organizácie je to jediná agenda, ktorou sa dokážu zviditeľniť. Mám obavy, že v tejto kríze, ktorá nás zjavne čaká, budú takéto zástupné témy vítané na odvedenie pozornosti od skutočných problémov. Pritom sa ľahko môže stať, že počet interrupcií sa zvýši, pretože vláda nedokázala účinne pomôcť ľuďom v existenčnej kríze.“

Malo by nám KDH chýbať?

„V tom formáte, ako kandidovalo vo voľbách, malo KDH šancu stať sa pomerne štandardnou kresťanskou demokraciu ako ich poznáme zo stabilných západných demokracií. Novotvary a hybridy, ktoré dnes sedia v parlamente, sú nečitateľné a nevyspytateľné.“

Kam sme sa odvtedy posunuli v otázke ženských práv na Slovensku?

„Otázka ženských práv ide u nás takým račím tempom, dva kroky vpred a krok vzad (niekedy aj naopak). V niektorých oblastiach sme sa určite posunuli, napr. v téme násilia na ženách bolo urobených veľa praktických krokov. Na druhej strane tá úroveň debaty o domácom násilí, ktorú rámcoval Istanbulský dohovor, nás v téme určite neposunula. Pokiaľ to tu bude ako doteraz, že práva žien sú určované mužskou politickou a cirkevnou reprezentáciou (viď včerajšia diskusia vo verejnoprávnej televízii k interrupciám), tak sa ku krajinám s vysokým štandardom ľudských opráv žien ani nepriblížime.“

Čo môžeme očakávať od tejto vlády v ženských právach? Máme ministra zdravotníctva, ktorý nepovažuje vykonanie interrupcií za základnú starostlivosť, v parlamente sa chystajú nové návrhy na zákaz interrupcií...

„Keď sa pozriem pár rokov dozadu, tak súčasná situácia by nám pripadala nemožná. Preto si ani netrúfam predpovedať, aké absurdnosti môžu pristáť na stole. Začnime len odmietnutím správy verejnej ochrankyne práv v parlamente a petíciou na jej odvolanie. Potom návrhom na vytvorenie postu splnomocnenca pre náboženskú slobodu. Koho náboženská sloboda je tu potláčaná? Ak je, tak potom sloboda tých, ktorí nesúhlasia s inkvizičným konceptom kresťanstva. Žiaľ, naši severní a južní susedia sú plní inšpirácií, kam sa ešte dá zájsť.“

Znamená tvoj odchod z ministerstva, že rezignuješ na tento boj?

„Nerezignujem, naopak, dáva mi to možnosť oveľa slobodnejšie sa vyjadrovať. Ak nemám na ministerstve možnosť veci ovplyvňovať, moja prítomnosť tam nemá význam. A už vôbec si neviem predstaviť situáciu, aby som tie absurdnosti mala obhajovať pred inštitúciami EÚ a OSN.

Podľa mňa nás čaká príbeh Poľska a Maďarska. Dúfam, že demokratické inštitúcie ten tlak ustoja a nakoniec ľudia vo voľbách tento trend zvrátia, ale tie škody, ktoré budú v otázke práv žien a ľudských práv celkovo napáchané, nás vrátia o desaťročia – ak nie storočia, späť. Ak sme doteraz boli v tomto regióne najmä po zvolení prezidentky akýmsi svetielkom v tme, tak s obavami sledujem, ako toto svetielko vyhasína.“