Vysokoškoláčka Anna študuje na Slovensku, ale na skúškové sa vybrala domov. Časť vyučovania mala pre pandémiu aj tak online, tak sa učila doma. Žije s rodinou v Dnepropetrovskej oblasti, v stredovýchodnej časti Ukrajiny. V to ráno, 24. februára 2022, keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, ju zobudili výbuchy.

“Bolo asi päť hodín ráno, keď nás zobudil zvuk ruských rakiet. Dopadli na vojenské sklady v meste Dnipro a v okolí môjho mesta (nejakých 20 km). Otec nám povedal, aby sme si zbalili veci a dokumenty. Stále som úplne nechápala, čo sa deje. V meste vypukla panika a kolóny áut mierili na benzínové pumpy, do lekární a obchodov pre základné veci a potraviny. Zvuky výbuchov bolo počuť asi do 8. hodiny ráno,” opisuje to ráno Anna.

Počas dňa sa začali na území rôznych regiónov Ukrajiny vojenské operácie. Najviac utrpela Kyjevská, Odeská, Charkovská, Černihovská a Chersonská oblasti.

Študentka Anna sa snaží vrátiť na Slovensko

“V našom regióne bolo všetko pokojné, len bližšie k 20. hodine večer videla moja susedka ukrajinskú vojenskú techniku, ktorá smerovala k miestam vojenských operácií. Bezpečnostná služba nás informovala, aby sme zostali doma a nepodliehali panike. Ale v takejto situácii to bolo ťažké. Nevedela som si nájsť miesto pre seba, správy som chcela vypnúť, no nemohla som to urobiť, pretože potrebujeme byť informovaní.”

Utečenci z Ukrajiny prechádzajú cez hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. FOTO TASR - Milan Kapusta

Pre Annu nie je Rusko len Putin, má veľa ruských kamarátok. “Písali mi, že väčšina ľudí je za mier, proti Putinovi. Organizujú mierové zhromaždenia, no polícia na nich zadržiava veľa ľudí. Som vo veľkom strese, pretože neviem, ako sa bude situácia vyvíjať. Stále máme zbalené veci. V prípade potreby sme pripravení ísť do pivničného krytu,“ dodáva Anna.

To bol štvrtok. V nedeľu mala odletieť späť na Slovensko, ale to už sa nedalo. Kúpila si lístky na autobus a verí, že sa cez hranicu dostane pešo. Späť na Slovensko.

Ukrajinka Marianna a jej mama prežívajú vojnu na Slovensku 

Marianna sa v deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu zobudila na krik svojej spolubývajúcej. "Maša, Rusko vyhlásilo vojnu Ukrajine." Najprv si myslela, že si robí srandu, alebo sa mýli. A tak začala pozerať ukrajinské noviny a dúfala, že spolubývajúca niečo nesprávne pochopila. Ale bola to pravda. Rusko bombardovalo všetky mestá Ukrajiny.

“V panike som začala volať najprv babke, ktorá žije v Mykolajeve, mieste na juhu krajiny. Povedala mi, že u nich je pokoj, len o piatej ráno Rusi bombardovali vojenské letisko v meste. Tiež povedala, že moja teta ostala v západnej časti. Boli tam s bratrancom na dovolenke a nevie sa dostať domov do východnej časti do mesta Záporožie, ktoré je úplne pri Donbase. Volala som im, ale bol strašne slabý signál a nepodarilo sa nám porozprávať,” spomína si Ukrajinka Mariana, ktorá študuje vysokú školu v Bratislave.

Potom zobudila mamu, ktorá žije a pracuje na Slovensku a prvé, čo jej povedala, bolo, že  Rusi napadli Ukrajinu, bombardujú letiská a základne po celom území.

Ako môžete pomôcť Ukrajine? Tu sú všetky možnosti

Sviečkový pochod za mier na Ukrajine v Bratislave. FOTO TASR - Jakub Kotian

“Mamka to nezobrala dobre, kričala, že to nie je možné. Asi polhodinu sme len plakali. Mám pocit, že je to nejaký strašný sen, že to nemôže byť pravda. Verila som, že nás nenapadnú, že sa budú len vyhrážať. Celý deň som čítala noviny, pozerala do telefónu a bála sa, že ďalšia správa bude o tom, že Ukrajinu dobili, že Kyjev padol, že Rusi ovládajú tie časti, kde sú moji príbuzní,” hovorí.

Marianna písala všetkým, každému Ukrajincovi, ktorého pozná. “Plakala som s každou novou správou. Stále plačem, keď čítam, koľko ľudí zomrelo, čo už dobyli. Keď vidím tie strašidelné videá s raketami, ktoré letia do bytov. Je mi tak ľúto ľudí, vojakov, mladých chlapcov, ktorí nemajú ani dobrú zbraň ani dosť jednotiek, ale bojujú proti armáde, ktorá je jednou z najväčších na svete. Zomierajú, ale neustupujú,” dodáva.

Študentka Júlia: Strach sa mení na hnev

Ani študentka Júlia na to ráno nikdy nezabudne. “Ja osobne som zostarla o minimálne desať rokov za jediný deň. Najdlhší deň v životoch Ukrajincov sa usadí v našej pamäti navždy. Moja rodina to momentálne prežíva adekvátne a bez paniky. Mali sme čas panikáriť posledných 8 rokov a to už hneď po anexii Krymu. Veríme svojej krajine, veríme našim vojakom. Náš strach sa zmenil na hnev, ktorí pestujeme vo svojich génoch veľa rokov,“ povedala Júlia, ktorá študuje v Bratislave na vysokej škole.

Koľko žije Ukrajincov na Slovensku: 

Podľa aktuálneho sčítania obyvateľov žije na Slovenska 9 451 obyvateľov ukrajinskej národnosti.

Najviac ich je v okrese Prešov (722).

Z krajov má najvyššie zastúpenie Bratislavský kraj, kde má ukrajinské štátne občianstvo 1 984 obyvateľov.

 

Učiteľka Yulia sa bojí o mamu, dcéru a vnučku

Yulia v Bratislave žije a pracuje už niekoľko rokov. Učí na vysokej škole. Len ťažko dokáže opísať, ako sa cíti. “Zdesene? Zdevastovaná? Ako sa môže cítiť žena, ktorej 76-ročná matka, 35-ročná dcéra a ročná vnučka nie sú v bezpečí, pretože miesta, na ktorých žijú sú aktívnymi bojovými oblasťami? Navyše nie je nič, čo by som mohla urobiť, aby som im pomohla. Nepanikárim, viem z vlastnej skúsenosti, čo znamená vojna. Začala sa v roku 2014, keď Donbas, východná časť Ukrajiny, vyhlásil separátnu Doneckú a Luhanskú republiku. S podporou Ruska. Videla som tanky, ozbrojených mužov, počula explózie. Naučila som sa, kedy sú ďaleké a kedy blízko, aj o aký typ delostrelectva ide,” hovorí vysokoškolská učiteľka Yulia.

To osudné ráno hneď písala blízkym. “Uľavilo sa mi, keď som zistila, že sú všetci v poriadku. Od tej chvíle sa modlím za svoju rodinu, za armádu, ktorá nás bráni, za slobodu a nezávislosť. Za moju krajinu, ktorá krváca pre „mierotvorcov“ ako samých seba nazývajú. Pre susednú krajinu, ktorá nás prišla zbaviť demokracie. Nech žije Ukrajina!“ dodáva odhodlane učiteľka Yulia.

Ženy, ktoré vojnu sledujú zo Slovenska, oceňujú, aké zázemie u nás našli. “Fakt, ďakujem za podporu. Za to, že tak veľa ľudí nám chce pomôcť. Ďakujem za súcit. Dúfam, že sa to skončí. Už proste chcem, aby to skončilo, aby bol mier, aby to neprešlo do svetového konfliktu,“ dodáva študentka Mariana.