|
Je to len chytľavý titul a fotka bratislavského UFA nad Dunajom, ktorá tvorí obálku knihy alebo prišla si na niečo, čo sa môže poľskému čitateľovi zdať ako z inej galaxie?
"Myslím si, že niečím atypickým a dosť prekvapivým môže byť medzinárodná súťaž v kopaní hrobov, ktorá sa koná v Trenčíne každý rok. O tej súťaži som sa dozvedela zo slovenského dokumentárneho filmu „Cooltúra“. Odporúčam pozrieť si ho. Ide o súťaž krajín Vyšehradskej štvorky. Neexistuje lepšia metafora ako tá, že všetky krajiny V4 kopú hroby. To ale nie je všetko! Keď som do Trenčína docestovala, počas tlačovej konferencie som sa dozvedela o možnosti vyslať do kozmu spopolnených zosnulých. S pomocou aplikácie budeme môcť potom sledovať, kadiaľ letia mama alebo otec."
Čože???
"Áno, je to tak! Cena takej zásielky predstavuje dva a pol tisíca eur. Dá sa to nájsť na internete. Týmto textom uzatváram aj moju knihu. Je to po literárnej stránke najlepší text. Tam je toľko významov, ktoré realita prináša! Ja som tam už nič nemusela dokresľovať."
A čím teda knihu otváraš?
"Mečiarom, lebo časy mečiarizmu sú kľúčovou odpoveďou, prečo Slovensko dnes vyzerá tak, ako vyzerá. Nedá sa vysvetliť, čím trpia Slováci, bez vysvetlenia, čím boli časy Mečiara. Čo je zaujímavé, ja som sa o Mečiarovi dozvedela až vtedy, keď som začala Slovensko navštevovať. Bola som šokovaná."
Čím?
"Bolo neuveriteľne porovnávať, čím som ako malé dievčatko žila v Poľsku ja a čím žili moji rovesníci na Slovensku. Napríklad môj manžel - Slovák. Napriek tomu, že jeho rodičia Mečiara nevolili, bol presiaknutý mečiarovskou propagandou."
Weronika Gogola (nar. 1988) absolvovala ukrajinčinu na Jagelovskej univerzite. Za debutovú knihu Po troškách získala Cenu Conrada a bola nominovaná na Literárnu cenu Strednej Európy Angelus a niekoľko ďalších. Začiatkom roka vyška kniha Po troškách v slovenskom preklade vo vydavateľstve Slovart. V Poľsku, vo vydavateľstve Czarne, vyšla 13. októbra jej druhá kniha Ufo nad Bratislavou, venovaná Slovensku. Weronika Gogola býva v Bratislave. Foto - Stano Stehlík
Na základe čoho si to posúdila?
"Do mojich rúk sa dostala knižočka, ktorú môj manžel napísal ako 6-ročný chlapec. Bola to „Malá kniha politikov a Mečiara“. Potom som si pozrela dokumentárny film Terezy Nvotovej, ktorá presne mechanizmus pôsobenia bývalého premiéra ukázala."
Čo Ťa v tom najviac prekvapilo?
"To, že sa deti vonku pri prašiaku hrali na Mečiara. Tak ako inde sa hrajú na vojnu, na Slovensku - na Mečiara! A potom k tomu tie „deti republiky“, ktoré sa narodili po polnoci v novom štáte po rozdelení Československa. To, že sa Mečiar s nimi pravidelne každý rok stretával, dával im bábiky Barbie a využíval na svoju propagandu."
Podarilo si Ti v knihe ukázať aj to rozpoltenie v rodinách, kde sa hádali o Mečiara, aj počas rodinných obedov, čo často viedlo k prerušeniu kontaktov? Dnes sa ešte niekto k tomu priznáva?
"Ukazujem to symbolicky na príklade toho, ako vyzerali rozhovory v taxíkoch. Keď taxikár počúval rádio Twist - tak sa dalo kritizovať Mečiara, keď inú rozhlasovú stanicu – tak Mečiar bol skôr chválený."
Aký to malo vplyv na dnešné Slovensko?
"Mňa zaujala schéma opakovateľnosti, ktorú Fico do politiky preniesol a ktorej dal práve Mečiar začiatok. Slovensko bolo na veľmi nebezpečnej zákrute - hrozilo mu, že nevojde do Európskej únie."
Do NATO tiež vstupovalo neskôr, ako ostatné krajiny Vyšehradskej štvorky!
"No veď to. Mala som pocit, že v tej knihe je potrebné popísať práve také základy, aby sa o Slovensku dalo diskutovať."
Spisovateľ Mariusz Szczygieł tvrdí, že Slovensko sa podobá Poľsku a preto nevidí zmysel písať o ňom, no Česku venoval niekoľko svojich kníh.
"Čítala som to jeho vyjadrenie a strašne ma tým Szczygieł vytočil! Vtedy som si povedala: O, nie! Takiego wała! (Tak to v žiadnom prípade!)"
Takže knihu o Slovensku si napísala z trucu?
"Mala som dojem, že na poľskom trhu je medzera, ktorú treba vyplniť, lebo Poliaci o Slovensku skoro nič nevedia. Pre viacerých je to tabula rasa. Bývam tu niekoľko rokov a strašne ma pohľad Poliakov na Slovensko vytáča. Samozrejme, vo vedeckých nakladateľstvách v Poľsku knihy o Slovensku vyšli, ale tie oslovujú veľmi úzku skupinu čitateľov."
Tvoja kniha je pre priemerného Poliaka?
"Je pre ľudí, ktorí nič o Slovensku nevedia. Ja napríklad pred cestou do nejakej krajiny, o ktorej nemám potuchy, si na stanici kupujem knihu, aby som sa o tej krajine čo - to dozvedela. Tak by som tiež chcela, aby bolo aj v prípade tejto publikácie."
K Česku majú Poliaci iný meter?
"Poliaci sa dosť často porovnávajú s Čechmi. Sme čechofilmi, k čomu sa pričinil aj spomínaný Mariusz Szczygieł."
Podľa Teba je Slovensko iné ako Poľsko?
"Keď sa na seba pozeráme cez prihraničné kontakty, tak je jasné, že gorali na jednej aj druhej strane Tatier sú mentálne takí istí. Spievajú tie isté pesničky, ich reč znie podobne. Vlastne mohla by existovať samostatná Tatralandia a nič by sa nestalo (smiech). Mňa na Slovensku fascinuje to, že na tak malom priestore sa stretáva tak veľa kultúr a tu rozmanitosť cítiť aj v bežnom živote."
Popisuješ Slovensko ako krajinu s tromi moriami. Čo sú tie tri slovenské moria? Keďže kniha ešte nevyšla, môžem len hádať: ide o Jadran, či Liptovskú Maru?
"Liptovská Mara je veľmi zaujímavá, aj som uvažovala, že budem o nej písať, ale našla som zaujímavé reportáže z čias, keď táto vodná nádrž vznikla, a tak som si povedala, že nebudem prepisovať niekoho texty. Možno ich raz niekto preloží do poľštiny? Ale zaujala ma Zemplínska šírava, ktorá je tiež vnímaná ako slovenské more. Jadran si uhádla. A tretie more je Balaton. Lebo mňa veľmi zaujímajú slovensko - maďarské vzťahy, o ktorých Poliaci nemajú šajnu. Nič nevedia o Uhorsku a v tom kontexte sú Slováci čierna diera."
Prečo je to podľa teba tak dôležitá vec?
"Keby som o tom vedela, keď som sa sťahovala na Slovensko, ľahšie by som rozumela tej krajine. Lebo maďarská menšina je tu veľmi početná a je zaujímavé, ako vyzerajú vzťahy v zmiešaných rodinách. Ty máš dlhšie skúsenosti a iste by si upriamila zrak na niečo iné. Ja po mojich piatich rokoch strávených v tejto krajine som mala pocit, že sa musím dotknúť práve týchto tém. Aj keď som si vedomá, že som sa nedotkla všetkých dôležitých vecí, ale možno ich popíše niekto múdrejší ako ja."
Prečítajte si
Aké boli Tvoje začiatky na Slovensku? Bola to srdcová emigrácia?
"Nie, to nebola srdcová emigrácia a preto to bolo pre Poliakov veľmi nepochopiteľné. Alebo ináč: bola to srdcová emigrácia - áno - pokiaľ ide o lásku ku krajine. Keď som študovala ukrajinštinu, prišla som na Erasmus do Prešova. Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, keď som mala na výber ísť do Prahy, zvolila som malý Prešov. Čo tam budem robiť? A ja som sa tam zamilovala do Slovenska! Ja sa tu tak dobre cítim! Vedela som, že sa sem musím vrátiť. A nie je to tak, že tu nie sú veci, ktoré by mi liezli na nervy. Je ich veľa. Ale mám pocit, že som tu našla moju totožnosť a ona je slovenská."
A ta láska Ťa tu drží dodnes?
"Áno. Až po dvoch rokoch som sa zoznámila s mojim manželom Slovákom, čo ma ešte viac k tejto krajine pripútalo. Pravdepodobne navždy. No a mám aj poľsko - slovenskú dcéru. Ale predtým, ako som sa vydala, prišla som sem do práce. Nešlo o ekonomickú emigráciu. Ja som prišla do veľmi zvláštnej práce. Istá známa z Krakova chcela v Bratislave otvoriť obchod s alkoholom a ja som jej v tom pomohla, aj keď som o tejto oblasti nič nevedela."
Dobrý začiatok!
"Ten obchod bol zámienkou, aby sem prísť. Reagovala som na inzerát, keď som skončila ukrajinčinu v Krakove. Bola som úplne na dne, ako každý človek, ktorý skončí nikomu nepotrebné štúdia. Pracovala som vtedy v pokladni v Ikei. Horšie sa už nedá! Nikomu to neodporúčam (úsmev). Nevedela som, čo ďalej. Keď som zbadala inzerát, do dvoch týždňov som zbalila kufre a bola som v Bratislave."
Vedela si po slovensky?
"Som samouk, učila som sa slovenčinu, keď som bola v Prešove. Obchod sa podarilo otvoriť, ale potom skrachoval. Bol situovaný oproti prezidentskému palácu, čiže na takom mieste, ktoré očarí všetkých zahraničných podnikateľov. Pozorujem to miesto - všetci tam po čase krachujú."
Si dobrá pozorovateľka - akú tvár má katolícke Slovensko. Podobá sa tomu katolíckemu Poľsku?
"V knihe jednu kapitolu venujem aj Nitre, kde vznikol muzikál o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Pracovala som pri ňom ako tlmočníčka. Je to veľmi dobrá zámienka, ako hovoriť o viere."
Na čo si prišla?
"Niektorí, ktorým som dala knihu prečítať pred jej vydaním, mi vyčítajú, že sa príliš vŕtam v téme viery. Slovensko je konzervatívna, katolícka krajina, ale nie je až tak konzervatívna a katolícka ako Poľsko. Ja som si tu od toho oddýchla. Napríklad pozorujem, aký majú Slováci prístup k svojmu telu. Poliaci sa svojho tela viac hanbia. To vidno na plážach, v šatniach na plavárňach alebo pod sprchami. To vyplýva z poľského katolicizmu. A keď sa človek dostane v Poľsku na nudistickú pláž, tak je to priam smiešne, lebo tam sú ľudia na seba strašne hrdí, veľmi sa so svojou nahotou a kvázi slobodou obnažujú!"
Na Slovensku je to inak?
"Keď cestujem do Senca, Vajnor, na Zlaté Piesky, nikto nerieši, či sa tam ženy opaľujú hore bez. Na Slovensku je predsa väčšia sloboda. Taká južanská. Keď toto rozprávam mojim poľským známym, neveria mi. A, bohužiaľ, stále v Poľsku vidím také to pohŕdanie Slovenskom, čo ma strašne vytáča. Také zosmiešňovanie Slovenska. Keď sem prišiel môj otčim, zhodnotil Bratislavu ako Rzeszow (mesto s takmer 200 tisíc obyvateľmi na juhovýchode Poľska - prip. od red.) z 80. rokov! S takou nejakou hrdosťou. Ja som vtedy ako levica Slovensko bránila."
A je niečo, čo ťa na Slovensku vytáča?
"Služby gastro. V Poľsku sú na omnoho vyššej úrovni. Bratislava sa pomaly zlepšuje, ale do Varšavy má ešte veľmi ďaleko. Vznikajú nové miesta, ale čo sa týka služieb - hrôza! V Poľsku sa zákazník cíti, že je o neho záujem, aj keby sa blížila záverečná. Kedysi ako vysokoškoláčka som pracovala v gastre v Poľsku a ani mi na um neprišlo, aby som zákazníkov vyháňala z podniku, lebo je čas zatvárať. Bola som naučená tak: „Dievča, pracuješ v bare a to znamená, že keď príde o 3 v noci zamilovaný pár, objedná si malé pivo a hodinu sa budú bozkávať, ty sedíš s nimi. Taký je to džob. Keď sa ti to nepáči, hľadaj si iný!“ No na Slovensku sa mi už stali rôzne kuriózne situácie!"
Myslíš si, že si ťa Slováci za knihu obľúbia?
"Nie som presvedčená, či má význam ju do slovenčiny prekladať. Mám taký pocit, že sú v nej samozrejmosti. Ja tam napríklad Poliakom vysvetľujem slová: skutok sa nestal. Pre Slováka je to pochopiteľné."
Ale pohľad Poľky môže byť pre nich zaujímavý!
"Asi áno, veď aj nás Poliakov zaujíma, ako nás vnímajú v zahraničí, ako nás popisujú historici. Čo sa týka hejterov, som si istá, že budú hovoriť, že je to zlá kniha, koľko je v nej chýb. Som na to pripravená. Myslím si, že ich bude veľa (smiech). Netrápi ma to."
.jpg)
Čo na túto knihu hovorí tvoj manžel? Bol jej prvým recenzentom?
"Nie. Máme 15-mesačnú dcérku, ktorá ešte neprespala žiadnu noc v kuse. Máme nočné služby pri nej. V takých podmienkach som nemala odvahu zamestnávať ho, aby moju knihu čítal."
Očakávaš, že sa po vydaní knihy Ufo nad Bratislavou zvýši záujem Poliakov o Slovensko? Lebo doteraz bol mizivý.
"Bol vyšší po vražde Kuciaka."
Tej vražde tiež v knihe venuješ pozornosť?
"Áno. Zaujala ma reakcia Slovákov, ktorí konečne vyšli protestovať. Lebo s tým je to u nich všelijako. Myslím si, že u Poliakov je väčšia vôľa protestovať. Slováci sú príliš pohodoví. Oni tak vyčkávajú. To je taká nefajná črta. A možno občas fajná? Ťažko zhodnotiť. Vtedy sa o nich písalo v Poľsku. No a témou je aj prezidentka Čaputová, ktorú Poliaci Slovákom závidia. Aj o nej bude krátky text, ale veľmi ťažko sa píše o politikovi, ktorý je v poriadku."
Weronika Gogola Foto - Stano Stehlík
Pritiahne Weronika Gogola Poliakov na Slovensko?
"Budem rada, keď niekoho kniha zaujme a vďaka nej sa sem rozhodne pricestovať. Či to bude veľký boom? To neviem. Ale či si to až tak prajem? Ja som pred Poľskom a Poliakmi utiekla sem. Preto ani nechcem, aby sem chodilo veľa Poliakov (smiech)."
Tak si zachováme Slovensko pre seba? (smiech)
"Asi to bude najlepšie. Elitné Slovensko len pre vyvolených (smiech)."
