Viaceré kamarátky mi hovoria, že sa boja. Odkedy v Bratislave niekto brutálne znásilnil a zabil Violu, majú strach. Boja sa večer chodiť samé, nechodia tmavými ulicami. Strach, ktorý to v ženách vyvolalo, bolo vidno ešte viac na šialenom hoaxe, ktorý sa šíril rýchlosťou svetla. Že polícia tají tretiu vraždu a že aj tá druhá mŕtva žena v Bratislave bola znásilnená, ale snažia sa to tutlať.
 
Treba podotknúť, že aj toto je výsledkom Bašternákov, našich ľudí, Kočnerov a všetkých ostatných ututlaných a roky nevyšetrených káuz. Dostali sme sa tak ďaleko, že bežný občan Slovenskej republiky ľahko uverí, že polícia tají vraždy a tutle ich. 
 
 

Páchateľov ženy väčinou poznajú 

Stokrát môžete žene povedať, že strach je iracionálny a Bratislava bezpečná. Darmo jej poviete, že 87 percent páchateľov sexuálnych trestných činov obeť poznalo. Darmo ukážete čísla vrážd na Slovensku, ktoré sú naozaj nízke. V roku 2018 má polícia v tabuľke vraždy - číslo 67. Strach je strach, a ženy by sa mali cítiť bezpečne. 
 
V hlave sa snažím postupne vyloviť všetky stĺpčeky, ktoré som písala na o bezpečnosti žien. Napadne mi niekoľko, ale asi nie všetky. Napríklad ten o Viedni, kde reálne koncepčne rozmýšľajú nad urbanizmom tak, aby sa v meste cítili ženy bezpečnejšie. Strihajú kríky, osvetľujú tmavé parky, sledujú ako sa ženy vo štvrtiach správajú, ktorým miestam sa vyhýbajú a prečo.
 
Alebo ten o tom, ako vás bežne v bare chytí niekoľko mužov za zadok a myslia si, že je to v poriadku. Doteraz si spomínam na niektoré komentáre čitateliek, ktoré sa ponosovali, že do akých barov to chodím, keď ma tam niekto chytá. No do normálnych. Obyčajných. Vám sa ešte nestalo, že vás niekto chytil bez opýtania? Spomínam si aj na niekoľko stĺpčekov o obťažovaní - na ulici, v práci, v politike. Vlastne všade. Alebo ten, kde sme hovorili o výchove chlapcov a dievčat a stereotypoch. 
 
 

Znásilnenie je za istých okolností ospravedlniteľné

Toto všetko tvorí kultúru v spoločnosti, kde si takmer polovica Slovákov myslí, že znásilnenie je za istých okolností ospravedlniteľné. Tretina Slovákov si myslí, že domáce násilie nie je neprijateľné a nemalo by sa trestať vždy podľa zákona. Taká je realita podľa Eurobarometra a nie sú s tým žarty. Väčšina obetí sexuálneho násilia dnes na Slovensku nejde na políciu a nenahlási páchateľa. Žijeme v spoločnosti, kde sami policajti odhovárajú obete, aby spísali trestné oznámenie, a kde sa ženám často stáva, že ich na policajných staniciach otáčajú aj s poznámkou, že má mužovi lepšie variť a potom ju možno nebude fackať. 
 
Prípad Violy je smutný a tragický. Môžeme urobiť aspoň toľko, že jej smrť skúsime využiť na sebareflexiu a posun vpred. Povieme si, čo je zle, a čo musíme opraviť, a začneme od seba - nespochybňujte obete, len mizivé percento z nich si to vymýšľa. Nezosmiešňujte niekoho, kto vám hovorí o obťažovaní. Nebagatelizujte, neskúmajte, čo urobila obeť, ale čo urobil páchateľ. #Metoo sa Slovensku využiť na túto debatu nepodarilo. Možno teraz to zvládneme. Držme si palce.