|
Na dobových fotografiách spred 30 rokov je veľa študentiek a žien, ale nie medzi líderkami novembra 1989, ani medzi osobnosťami, s ktorými si 30 výročie pripomíname? Akú úlohu hrali počas nežnej revolúcie ženy?
“Na začiatok by som asi mala povedať, že keď hovorím o skúsenostiach a práci žien počas Novembra, tak vychádzam predovšetkým z môjho výskumu, v rámci ktorého som robila rozhovory so 16 ženami zo siedmich miest Slovenska, rôzneho veku, ktoré boli aktívne v rôznych štruktúrach hnutia. Nerada by som preto bola príliš zovšeobecňujúca, je to predovšetkým vstup do diskusie o rozmanitých spomienkach na november 1989.
Keď som teda počúvala účastníčky výskumu, roztváral sa predo mnou obraz trochu inej revolúcie než tej, ktorú poznám z kníh, dokumentov a mediálnych obrazov. Poznala som napríklad obrazy demonštrácií v Prahe a Bratislave, vystúpenia z námestí, rôzne heslá, ale z rozhovorov som sa napríklad dozvedela, čo to znamenalo demonštráciu zorganizovať – od obiehania úradov a vybavovania povolení po výber a upravovanie príhovorov. Dozvedela som sa, ako jedna z aktérok Novembra zabezpečila, že prvé veľké demonštrácie v Bratislave boli povolené. Vypočula som si, ako revolučné aktérky pripravovali jedny z prvých nezávislých novín na Slovensku. Prekvapilo ma, že v centrále Verejnosti proti násiliu v Bratislave sedeli ženy a muži, ktorí – aby som citovala jednu z účastníčok – „telefonovali s celým Slovenskom“. Ľudia volali, pýtali si rady, ako sa vysporiadať so situáciou na pracoviskách, ako založiť regionálne centrá, nové odbory. Jedna z aktérok mi teda porozprávala, ako sprostredkovávala informácie ľuďom po celej krajine, kým vo vedľajšej miestnosti za zatvorenými dverami sedeli muži a „robili veľkú politiku“. Dozvedela som sa viac o množstve každodennej práce, ktorá bola nevyhnutná, ale zostáva v našej kolektívnej pamäti neviditeľná. Budovanie a udržiavanie hnutia, nových štruktúr, pracovísk, odborov, kolektívov. Táto práca, ktorú môžeme nazvať aj reprodukčnou prácou, bola často vykonávaná ženami. Keďže ju však nepovažujeme za politickú alebo „naozajstnú revolučnú“, vytráca sa z príbehu Novembra a s ňou aj aktérky či aktéri, čo ju vykonávali.
Zároveň som sa však dozvedela, že ženy vystupovali aj verejne, hovorili na demonštráciách, ale nezostali zapamätané. Napríklad jedna z aktérok mi vyrozprávala, ako na tribúne vystupovala spoločne s partnerom, ale len jeho si história aj ľudia pamätajú ako tribúna.
Ukázali sa teda dve roviny zneviditeľňovania žien, ktoré potvrdzujú aj výskumy z iných krajín. Ženy si skôr pamätáme vtedy, keď konajú v súlade s našimi rodovými očakávaniami, napríklad ako pomocníčky či manželky. Ak vystupujú z rodovej roly a vystupujú napríklad ako vedúce osobnosti, skôr sa stane, že ich z individuálnej aj kolektívnej pamäti vylúčime. Tu však prichádza ďalší problém. Budovanie a udržiavanie hnutia – teda každodenná reprodukčná práca nie je považovaná za politickú či revolučnú, neprisudzuje sa jej spoločenský význam. Preto sa o nej nehovorí alebo hovorí len málo, čím sa ženy zneviditeľňujú opäť.”
Foto - facebook
Ste autorkou knihy Ako odvrávať novembru 1989. Prečo ste sa rozhodli venovať téme žien v novembri 1989?
“K téme som sa dostala pred desiatimi rokmi. Už vtedy sa v médiách veľa hovorilo o „mužoch Novembra“, na čo reagovala spisovateľka Ingrid Hrubaničová otvoreným listom „potenciálnym ženám Novembra“. Vyzvala ženy, aby prehovorili o svojich skúsenostiach z tohto obdobia a túto výzvu prevzala potom aj organizácia ASPEKT, ktorá následne na svojej webovej stránke zverejnila 28 príbehov žien. To ma motivovalo, aby som začala vyhľadávať mená žien aktívnych v revolúcii a robila s nimi rozhovory.
Ako som počúvala skúsenosti účastníčok výskumu, začalo mi byť zrejmé, že príbeh revolúcie, ktorý poznám z kníh, dokumentov a médií, nemôže zostať týmito skúsenosťami nepoznačený. Začalo ma zaujímať, ako sa utvára kolektívna pamäť Novembra, čo sa do nej dostáva a čo z nej vypadáva. Aj o tomto je kniha Ako odvrávať novembru 1989. Je o vzťahu medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou a o odvrávaní zjednodušenému príbehu Novembra, ktorý si vo verejnom priestore rozprávame.”
Zmapovali ste aj príbehy konkrétnych žien, ako opisovali svoje úlohy počas novembra 1989?
“Skúsenosti žien, s ktorými som hovorila, boli veľmi rozmanité. Opisovali napríklad, ako vyberali a upravovali príhovory, ktoré odzneli na námestiach. Hovorili o tom, ako pripravovali jedny z prvých nezávislých novín na Slovensku. Alebo ako sa chodilo po Slovensku, ako sa organizovali ľudia na rôznych pracoviskách. Aktérky, ktoré mali rodiny však tematizovali aj to, že pre ne bolo zložité rozhodovanie, ako sa do revolučných aktivít zapojiť, pretože zvažovali, do akej miery to ohrozí ich deti alebo iných príbuzných, prípadne partnerské vzťahy. Ukázalo sa, že súkromná sféra bola pre ženy priestorom závažných a nejednoduchých rozhodnutí.”
Ako by bolo korektné hovoriť o udalostiach novembra 1989 z pohľadu žien?
“Myslím, že je veľmi dôležité pýtať sa na skúsenosti z novembra rôznych ľudí – ľudí z regiónov, učiteliek, robotníkov a robotníčok... Príbeh, ktorý si v súčasnosti rozprávame, sa zameriava na zopár revolucionárov a ich skúsenosti. Vytráca sa verejnosť ako hybná sila. Veľa ľudí sa v príbehu nenájde, môžu mať pocit, že im táto udalosť nepatrí. Ak budeme rozrôzňovať príbeh Novembra tým, že o ňom bude mať možnosť verejne hovoriť viacero ľudí, môžu sa vytvárať príležitosti na jeho dôslednejšiu reflexiu.”
Foto - Petra Maudgil
Ak by bola revolúcia dnes, bolo by to iné? Bolo by v popredí viac študentiek alebo žien? Mení sa spoločnosť z tohto pohľadu?
“Asi by veľmi záležalo na tom, o akú revolúciu by išlo. Môžeme sa napríklad pozrieť na protesty, ktoré sa v poslednej dobe organizujú na Slovensku. Na protestoch Za slušné Slovensko vidíme, že na pódiách námestí aj v organizačných tímoch sú ženy aj muži, zostáva otázka, kto z týchto ľudí zostane aj v našej pamäti. Vidíme to ale aj na iných protestoch – antifašistických, klimatických, feministických, organizuje ich mnoho žien.”
Aj vtedy aj dnes platí, že ženské témy sú vždy v tieni dôležitejších tém - budovanie demokracie, boj proti autoritatívnym politikom, boj proti korupcii. Kedy teda prídu rad na ženské témy?
“Na jednej strane stále platí, že témy, ktoré sa primárne týkajú života žien, nie sú vo všeobecnosti považované za politické priority. Lenže zároveň sa v súčasnosti opakovane na pôde vysokej politiky takéto témy otvárajú – napríklad otázka násilia páchaného na ženách prostredníctvom tzv. Istanbulského dohovoru alebo téma sexuálnych a reprodukčných práv. Lenže tieto témy sa otvárajú ako nástroj predvolebnej kampane, teda nie preto, aby riešili problémy, ktoré ženy v našej spoločnosti skutočne zažívajú. Robia sa politické kroky, ktoré im životy práve komplikujú. Takže svojím spôsobom to, čo môžeme považovať za „ženské témy“, miestami vystúpi z tieňa a nie je to v prospech demokracie ani spoločnosti, ani žien.
Na druhej strane takéto kroky vyzývajú k mobilizácii. Opakovane sa teraz konajú protesty Nebudeme ticho!, v ktorých sa mobilizujú primárne ženy a bojujú o možnosť rozhodovať o svojich telách a životoch. Možno je čas sa k týmto protestom pripojiť a ukázať, že ich ako spoločnosť považujeme za dôležité a máme odvahu a chuť za ne vyjsť do ulíc.”
Foto - facebook
Je za zneviditeľňovaním žien aj spôsob, akým ony samé hodnotia svoju úlohu v novembri 1989, teda, že samé nedoceňujú, čo vtedy urobili?
“Z rozhovorov je zrejmé, že sa ženám o svojich skúsenostiach niekedy nehovorí jednoducho. Formuje ich prevládajúci príbeh revolúcie, podľa ktorého sú dôležité aktivity práve tie viditeľné, dôležité osobnosti práve tí revolucionári, o ktorých sa neustále píše. Majú teda tendenciu nepripisovať význam svojim aktivitám, ktoré zostávajú často zneviditeľnené aj vo verejnom priestore. Svoje aktivity napríklad zneviditeľňujú tým, že hovoria v množnom čísle – „my sme robili“ alebo že niečo „sa robilo“.
Zároveň však tie účastníčky, ktoré majú tendenciu rozprávať o svojej činnosti presvedčivo a asertívne, pripisovať svojim aktivitám významnú úlohu, narážajú na hranice tzv. stereotypnej ženskosti. Pôsobia totiž „priveľmi“ asertívne, vyrušujúco. Ťažko sa mi to hovorí, ale sama som si v procese počúvania uvedomila, že ma to ruší a mám pocit, akoby sa vystatovali. Musela som reflektovať svoje vlastné očakávania, došlo mi, že ak by rovnakým spôsobom hovoril muž, brala by som to ako samozrejmé. Rodové očakávanie aj takýmto spôsobom formujú naše hovorenie a počúvanie. Ak ženy napĺňajú rodové normy, sú v príbehu revolúcie neviditeľné. Ale ak ich nenapĺňajú a hovoria o svojej pozícii presvedčivo, znova to môže pôsobiť, že v príbehu Novembra pôsobia trochu „cudzo“. Tentoraz preto, lebo narúšajú hranice rodového poriadku.
Aj preto je dôležité hovoriť o rôznych skúsenostiach, pozíciách a prácach žien, aby sme vytvárali rozmanitejšie jazykové možnosti na vyjadrenie ich príbehov.”
Ku knihe budete robiť besedy, aj mimo Bratislavy, očakávate aj nejaké nepríjemné diskusie okolo tejto témy?
“Keď do verejného priestoru vstupuje marginalizovaný hlas, môže vzbudzovať pocit odvrávania. Tým, že tematizuje skúsenosť z okraja spoločnosti, spochybňuje totiž prevládajúci príbeh, vyzýva na premyslenie toho, čo nám je známe. Takéto odvrávanie môže vzbudzovať odpor, vytvárať defenzívne reakcie. November 1989 je navyše téma, ktorá je poznačená skúsenosťou mnohých ľudí a tá nemusí nevyhnutne zodpovedať príbehom, ktoré predstavujem v knihe. Takže som na reakcie veľmi zvedavá a počítam s tým, že môžu byť polemické. Veľmi by som si však želala, aby sa moja kniha stala povzbudením pre rozprávanie nových príbehov a podnetom pre diskusiu o mnohých podobách novembra 1989 i života po ňom.”
