V pohodlí máme kľúč na všetko. Ako si prenajať, či kúpiť byt, nájsť prácu, poskytnúť deťom vzdelanie, neochorieť alebo vedieť sa dať liečiť. Akí sme len múdri, keď sme mali to šťastie mať domov, mier, nekonfliktnú štvrť, stravu, prácu, dostupnosť k lekárom, ako len vieme, ako k týmto základným životným potrebám prísť, prípadne aj to, ako si ich môcť spestriť exotickými dovolenkami a luxusnými kabelkami.

V našich zdanlivých istotách si myslíme, že my sa pošmyknúť nemôžeme, že sme strojcami svojho šťastia a pod mostom sa ocitajú len iní.

My vieme ako majú vyzerať bezdomovci

Občas vyzrieme z našej bubliny a premkne nás ľútosť, vlna súcitu a spolupatričnosti, povieme si, že by sme radi pomohli. Avšak pozor, pomáhať treba tým, čo to najviac potrebujú, aby sme sa náhodou nepomýlili a nepomohli niekomu inému, takému, čo si pomôcť môže aj sám. Presne vieme, ako majú vyzerať bezdomovci, že nemajú byť tuční, lebo to značí, že majú, čo jesť, nemajú byť príliš čistí, ale ani príliš špinou odpudiví, vieme presne vymenovať, ktoré materiálne veci by mali alebo nemali v tej ich núdzi mať, nemajú mať nalakované nechty, nemajú sa čo usmievať, lebo veď čo oni v tej ich núdzi majú byť čo veselí.

Zdravé zuby značia, že mali na zubára, bezzubé chrupy zas v nás vyvolávajú hrôzu. Migranti majú mať so sebou celé rodiny, nemajú čo utekať bez žien a nemajú čo mať mobily v rukách, ani značkové tepláky alebo tenisky. Veď, keď mali na Samsung, tak čo sa tvária, že potrebujú ísť do inej krajiny za bezpečnejším, dôstojnejším životom!

V Cambridgi v čase obeda sa na uliciach v červených pojazdných stánkoch piekli párky, voňalo pečivo a horčica, pred predavačom sa kľukatil rad. Bezdomovec v otrhanom kabáte, s početnými taškami v rukách sa váhavo postavil medzi čakajúcich. Keď naňho prišiel rad, vybral si ten najväčší párok, povedal, že si prosí aj cibuľu, aj veľa kečupu. Hot dog už mal v ruke, keď prišlo na platenie a keď vyšiel s pravdou von, že on tie peniaze nemá, otočil sa k pani stojacej za ním, že či by mu ten hot dog nekúpila. Ona prekvapene, pohoršene, že ale veď ona ho nepozná a že takto sa to nerobí. Predavač verný povestnému pokoju Angličana tiež povedal, že takto sa to nerobí a hodil pripravený párok v rožku do koša.

My rozhodujeme za iných

Akú skúsenosť máme my, čo vieme, ako sa to robí, s jeho hladom, jeho osudom, núdzou? Vieme my, koľkokrát to skúsil tak, ako sa to robiť má, najprv poprosiť, celý deň žobrať, nevedieť ráno, kde a kedy bude spať a jesť, prenášať celé dni všetok svoj majetok v niekoľkých igelitkách. On asi najlepšie vie, aký výsledok prináša prosiť o mince a ako dlho treba prosiť, aby si ten párok v rožku mohol kúpiť. Možno práve preto to skúša inak, aby mohol aspoň chvíľu ten horúci hotdog držať v ruke.

Chudákom na ulici dávame radšej pečivo, ako peniaze lebo, čo ak si za ne kúpia alkohol alebo cigarety? My za nich rozhodneme, čo potrebujú, rozumne usmerníme ich životy, lebo my vieme, čo im v tej chvíli môže pomôcť. A pritom mnohí nevieme o skutočnej núdzi vôbec nič. Čo, ak kilá navyše môžu byť aj znakom nekvalitnej stravy, chorôb, rôznych problémov, čo ak niekedy je nákladnejšie a náročnejšie mať kíl menej? Smartfón môže mať každý, aj tenisky Adidas, či tepláky so všelijakými pásikmi.

Nie každý má však to šťastie žiť bez strachu, vojny, neistoty, chorôb, strateného alebo neexistujúceho domova, komplikovaného zabezpečovania rodiny, môcť bývať tam, kde si to zvolí. Komu a kde sa narodíme si nikto z nás nevyberá a všetko, čo sa stane inému človeku, sa môže stať každému z nás.