Mám štyridsaťpäť rokov a v mojej mladosti znamenalo byť feministkou niečo veľmi nepekné. Bola to takmer nadávka. Feministky boli podľa tvrdení okolia tie škaredé ženy, ktoré nikto nechce. Tie, ktoré si neholia nohy, nevyzerajú žensky, tie, ktoré kričia nahlas a obhajujú ženské práva. Práva, ktoré vlastne obhajovať netreba, lebo veď ženy majú volebné právo, tak čo by viac chceli. Niečo v mojom vnútri však cítilo, že je to celé inak. Že feminizmus je niečo viac. Že neuveriteľne presahuje toto oklieštené a nepravdivé tvrdenie a že ani s tými ženskými právami to zďaleka nie je vyriešené.

Čo je feminizmus

Čítala som Silviu Plathovú, Virginiu Woolfovú a mnohé iné ženské autorky. No stále som sama seba nenazývala feministkou, lebo táto nálepka ma strašila. Zaradia ma do tej skupiny žien, ktoré nenosia make-up, pekné šaty a nikdy sa nevydajú. To som nechcela. Išla som s prúdom, no vo vnútri som stála na ženskej strane. Nazývala som to však bojom za spravodlivosť, nie feminizmom.

V ostatnej dobe sa mi do ruky dostávajú mnohé knihy oveľa mladších žien ako som ja, ktoré zaujímavo píšu o modernom feminizme. Feminizme otvorenom pre všetky ženy. Takom, ktorý neokliešťuje, ale naopak, ktorý upozorňuje na stále nové a nové témy, nad ktorými by sme sa ako ženy mali zamýšľať. Zisťujem, že moje pocity z mladosti boli oprávnené. Že ženské práva zďaleka nie sú témou, ktorá by bola vyriešená. Nie je vyriešená ani vo “vyspelej Európe a vyspelom západnom svete”. Radi sa tak nazývame - vyspelý svet.

Čo je feminizmus

Moja cesta k feminizmu sa začala útlou knižkou Chimamandy Ngozi Adichie Všetci by sme mali byť feminist(k)ami – manifestom moderného feminizmu, ktorý akoby mi hovoril z duše. Zrazu som zisťovala, že ženy na celom svete sa nad otázkami fungovania v patriarchálnom svete intenzívne zamýšľajú. Že nás trápia nerovnaké mzdy, podceňovanie žien v práci aj doma, pohŕdanie a zneisťovanie žien vo vysokých pozíciách. Štve nás to, že musíme vždy prejsť ťažšiu a zložitejšiu cestu ako muži, aby sme sa dostali tam, kde máme byť a že dokonca ženy sú niekedy tie, ktoré nám pod nohy hádžu najväčšie polená. Zistila som, že ženy na celom svete o tomto intenzívne premýšľajú. Či žijete v Nigérii alebo na Slovensku na konci dňa musíte aj tak nezmyselne dokazovať, že na to máte. 

Pred Vianocami mi padla do ruky brilantná a vtipná kniha s názvom Feministky nenosia ružovú a iné lži. Je napísaná mladými múdrymi ženami, ktoré v nej opisujú svoju cestu k nájdeniu svojho osobného feministického postoja. Niektoré z nich sú herečky, iné aktivistky, podnikateľky, komičky… píšu o svojich zážitkoch s moderným feminizmom a o prekonávaní predsudkov. Kniha sa veľmi dobre a ľahko číta.

Feminizmus dnes

Je určená najmä mladým ženám, ktoré svoj silný hlas ešte iba hľadajú, no mne priniesla veľmi pekné chvíle, pretože, čo sa týka feminizmu, som stále ešte nedozrela. Bola by som za takúto knihu veľmi vďačná pred dvadsiatimi rokmi. Kniha vyšla v českom jazyku a ja ju jednoznačne odporúčam aj nám starším. Možno aj preto, aby sme sa pohŕdavo nevyjadrovali na adresu tých odvážnych žien, ktoré sa k feminizmu hrdo hlásia. Pretože oni už vyrástli v otvorenenjšej spoločnosti a našli viac odvahy zistiť, čo ten feminizmus vlastne je.

Mrzí ma, že zažívam veľa dehonostujúcich poznámok na adresu feminizmu od žien môjho veku, ktoré si často nedali tú námahu, aby si prečítali pár kníh a zistili, ako to vlastne je a že feminizmus môže byť prospešný nám všetkým. Pre mňa najkrajšiu definíciu feminizmu som našla práve v knihe Feministky nenosia ružovú a iné lži. Saoirse Ronanová píše: 

“Feminizmus je pre mňa ako to tiché dieťa v kúte triedy, ktoré nerozpráva. To dieťa, ktoré si nevšimneš až do momentu, kedy sa ocitneš na školskom vystúpení, kde sa náhle chopí mikrofónu a odpáli baladu od Whitney Hustonovej, akoby sa nechumelilo. V ten moment ťa to vyslovene udrie medzi oči a už nikdy sa nestane, aby si ho prehliadla. Nikdy.”