Ponúkame vám záznam z Literárneho večera, ktorý bol súčasťou 56. ročníka najstaršej nepretržite konanej slovenskej literárnej súťaže mladých a detských začínajúcich autorov a autoriek. Vypočuť si ho môžete tu:

Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):

29. septembra sa začala písať história 56. ročníka Literárneho Kežmarku. Po 29 rokoch bola táto najstaršia nepretržite konaná slovenská literárna súťaž pre mladých a začínajúcich autorov a autorky opäť trojdňovým podujatím. Počas nich majú mladí autori možnosť stretnúť sa so spisovateľmi, vypočuť si čo hovoria na ich tvorbu. Je to príležitosť zviditeľniť sa a posunúť sa v tvorbe ďalej. 

Kežmarok bol aj v minulosti mestom, v ktorom žili a pôsobili mnohé známe mená. Ak hľadáte osobnosti, ktoré kedysi študovali, alebo učili na lýceu v Kežmarku, ponúknu vám dlhý zoznam známych a slávnych mien. Organizátori Literárneho Kežmarku každý ročník venujú niektorej z nich. Ten aktuálny bol venovaný nášmu najväčšiemu slovenskému básnikovi Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, študentovi kežmarského lýcea, ktorého sté výročie úmrtia si tento rok pripomíname, a zakladateľovi slovenskej satirickej drámy Jánovi Chalupkovi. Ten bol profesorom a rektorom lýcea v rokoch 1818 až 1824. Pripomíname si 230. výročie jeho narodenia a 150. výročie úmrtia. 

foto: Divadlo exTEATRO, autor: Matej Vernarský

„Keby žil dnes, robil by stand-up. On vedel odsledovať všetky tie figúrky, ktoré okolo seba videl. Vedel ich krásne popísať, pekne sparodovať. A to by fungovalo aj dnes,“ povedal na adresu Jána Chalupku režisér, scenárista, scénograf, herec a spevák Marcel Hanáček, pod ktorého vedením ochotníci z divadla exTEATRO naštudovali ľahkú scénickú kompozíciu na motívy legendárnej veselohry Kocúrkovo alebo len aby sme v hanbe nezostali. Návštevníci si ju mohli pozrieť na úvod literárneho večera, a to v prekrásnych priestoroch dreveného artikulárneho kostola. 

 

„Hviezdoslavov jazyk je krásny, pre mnohých možno zložitý, ale ja som to vnímal na začiatku hudobníckym uchom. Keď som si to prečítal, mne to prišlo veľmi zvukomalebné. Priznám sa, že som niektorým slovám nerozumel, ale napriek tomu ma očarila ich krása – ako čaropohár, krasopani a pod. Tá poézia má rytmus a melódiu a keď som si to čítal, už mi v hlave znela melódia, alebo mi slová navodzovali rytmus. O to viac to bolo silnejšie, keď som si zisťoval obsah slov. Sonety som čítal niekoľkokrát a neprišli mi zložité,“ hovorí František Báleš, ktorého ansámbel zhudobňuje diela rôznych velikánov slovenskej literatúry. Špeciálny program si pripravili práve pri príležitosti stého výročia úmrtia P. O. Hviezdoslava a časť z neho mali možnosť počuť návštevníci literárneho večera. František Báleš si takto po rokoch hudobnej činnosti plní svoj životný sen.

 

foto: František Báleš ansámbel, autor: Matej Vernarský

Ambasádorkou 56. ročníka Literárneho Kežmarku a hostkou literárneho večera bola spisovateľka Tamara Šimončíková Heribanová. V rozhovore prezradila, čo dnes robí, na čom pracuje a čo číta. Viac si môžete vypočuť aj v podcaste. Na adresu literárnej súťaže povedala: „Ja som bola prekvapená, že sa v prácach až tak neobjavovala téma kovidovej éry. Až na jeden text sa všetky venovali iným témam. Výherný text – to je tak krásne, vtipne, láskavo, ale aj ironicky napísaný príbeh o tom, ako ide dievčatko s otcom do materskej školy a opisuje, aký je nemožný. Odohráva sa to v jedno ráno, možno dvadsať minút, ale má to niekoľko strán a má to ťah na bránku. Je to vtipne napísané, nahlas som sa smiala, čo sa málokedy stane. Alebo ďalší vysoko hodnotený text sa venoval genderovej otázke. To znamená, že keď sa niekto venuje vo veku sedemnásť či osemnásť rokov takýmto témam, tak si myslím, že sme na dobrej ceste.“ 

Tamara je aktívna vo viacerých literárnych projektoch a vidí v nich zmysel. „Ja som písala ďalej vďaka tomu, že som ako sedemnásťročná vyhrala v Rakúsku literárnu súťaž. Keď som potom videla antológiu poviedok, tak som si povedala, že toto dáva môjmu životu zmysel. Ak by sa tak nestalo, myslím si, že by som išla inou cestou. Posilnilo mi to sebavedomie v tejto oblasti a veľmi ma to naštartovalo. Nie je dôležité, či je veľa súťaží, ale na akej sú úrovni. Pre mňa to, čo tu teraz zažívam, je úžasný zážitok. Je to fantastická práca, krásne je to vymyslené, teším sa na stretnutia s mladými,“ povedala ambasádorka 56. ročníka Tamara Šimončíková Heribanová.

foto: Tamara Šimončíková Heribanová, autor: Matej Vernarský

Počas večera viackrát odznelo, že ten, kto chce písať, musí veľa čítať. Tak to bolo aj v Tamarinom prípade. A možno ešte treba dodať aj to, že treba veľa rozprávať.

„Tatino robil poriadok a našiel zápisníky, a tak viem, že som mala osem-deväť rokov a už som písala, ale to nebolo také to naozajstné písanie. To prišlo v čase, keď som mala štrnásť a odsťahovala som sa do Viedne. My sme mali šesť dní v týždni vyučovanie. Bola som mimo rodiny, tak som začala veľmi veľa čítať, chodila som do knižnice, viedla som si čitateľský denník. Bola som pomerne osamelá, takže knihy mi pomáhali. Keď veľa čítame, niekedy máme ten pocit, že by sme chceli niečo napísať, zachytiť to, alebo to aspoň len skúsiť,“  vysvetľuje Tamara.

Po nemecky na začiatku štúdiu nevedela hovoriť, ale na viedenskom gymnáziu mala dobrého učiteľa, ktorému odovzdávala texty, ktoré písala doma s otcom. Po slovensky, prekladala ich a postupne začala po nemecky písať aj snívať. 

„My sme mali rodinnú tradíciu, že som nešla spať, kým som si nevypočula polhodinu rozprávok alebo rozprávania. Mali sme aj pravidlo, že by sme nemali veci pomenovávať krátko, ale rozprávali sme sa. Keď som prišla zo školy, tak som si musela sadnúť a rozprávať a rodičia si sadli a počúvali ma, pýtali sa. Alebo keď sme išli po ulici, s tatinom sme hádali, čo ten človek, ktorého sme práve stretli, robí, koľko má rokov atď.,“ opisuje s úsmevom Tamara, ktorú verejnosť pozná aj ako zberateľku tradičného ľudového odevu. V Kežmarku však mala inú prácu. Okrem toho, že viedla tvorivé dielne, bola aj členkou poroty.

Literárny Kežmarok však ponúka nielen literárnu súťaž, ale aj bohatý sprievodný program. Počas troch dní mali mladí autori a autorky možnosť stretnúť sa s tými, čo ich vedia posunúť ďalej. „Dôležité je, aby tí ľudia, ktorí chcú písať alebo píšu, aby sa mali s kým rozprávať o svojej tvorbe. No a ak to môže byť pre mňa taká osobnosť, akou je Monika Kompaníková, čo by som ja dala za to v tom veku šestnásť-sedemnásť rokov?! Je to to najviac, čo niekto môže získať – rozhovor, čas, ktorý nám niekto venuje, rozpráva sa aj o našich chybách, čo môžeme robiť lepšie, v čom sa môžeme zlepšiť,“ uzatvára Tamara Šimončíková Heribanová.

V podcaste si môžete vypočuť celé jej rozprávanie, ale aj ukážky zhudobnených Sonetov Pavla Országha Hviezdoslava.

 

(Literárny Kežmarok z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia)