Hovorí sa, že ženy dokážu robiť veľa vecí naraz. Muži sa sústredia vždy na jednu. A tak je to aj s chorobou. Muž, keď je chorý, je proste chorý. Leží a nevysáva, neumýva podlahy, neperie, nevenčí psa, nepracuje a nemultitaskuje. Lieči sa.
To, čo nás brzdí, nie je náš vek. Je to naše nastavenie. To, ako sme starí v našej hlave.
Prelomili sa mnohé tabu. Zrazu sme na malú chvíľu žili slobodne a zdalo sa, že to tak bude navždy. Vo svojich 15 rokoch som naivne dúfala, že odteraz už otec bude môcť slobodne tvoriť a stane sa slávnym spisovateľom.
Pár ľudí sa ma v minulom roku pýtalo, či mi nevadí, že moje stĺpčeky sú príliš osobné. Že v nich píšem o svojej rodine, priateľoch, blízkych a o sebe. Majú pravdu. To, o čo sa delím so svojimi čitateľkami je do určitej miery veľmi osobné.
Je tu však jedna sociálna sieť, ktorá je cez sviatky nenahraditeľná. Sieť, ktorá sa volá: Moji najbližší. Je to malá sieť, niekto do nej pozve celú rodinu, niekto len pár ľudí. Niekto v nej nemá žiadneho člena rodiny, len pár kamarátov, či najbližšieho priateľa.
Náš vianočný stôl je maličký a mnohí naši známi jeho zloženiu nerozumejú. Každoročne si k nemu sadáme ako rodina, hoci s mojím bývalým manželom žijeme oddelene. Štedrý večer trávime, kvôli synovi, spoločne.
Kamarátka bola z niektorých reakcií v prieskume naozaj zaskočená. Keďže je Bratislavčanka, azda najviac ju prekvapilo, ako vnímajú ženu a matku mimobratislavskí respondenti.
Mám doma chodiaci Slovník N. Používa hlavne slová tohto typu: Noooo (univerzálna odpoveď), neviem, nič, nechcem, nebudem, nemám, načo, nerieš (veľmi obľúbené) nechaj ma, nemusíš…
Prečo sa zmeny tak bojíme? Veď zmena je tu stále. Či si ju pripúšťame alebo nie. Jedna vec, ktorú som sa naučila a realizujem ju tento rok je to, že robím zmeny dobrovoľne.
Šaty, ktoré mi nesedia, šaty, ktoré mi nesedeli už v obchode, len mi to nikto nepovedal. Topánky, ktoré tlačia, topánky, ktoré majú svoje dobré dni za sebou. Šatky, šále, farby, ktoré mi nepristanú.
