Zaľúbiť sa do seba je asi tou najťažšou a zároveň najdôležitejšou úlohou v našom živote. Iba človek, ktorý sa má rád, ktorý sa akceptuje aj so svojimi chybami, ktorý voči sebe cíti súcit, prijatie a lásku, môže milovať niekoho iného.

Ak sami seba odmietame, tak nemilujeme ani svojich blízkych. Iba od nich vyžadujeme, aby nám vykompenzovali náš nedostatok sebalásky. Ak nevieme prijať svoje chyby, tak naše bytie nie je autentické a nevieme byť potom ani dobrými partnermi, rodičmi, či priateľmi.

Sebaláska a sebaprijatie

Sebaláska a sebaprijatie je kľúčom k autentickému bytiu. Ak sa mám rada, nepotrebujem klamať seba aj druhých, nepotrebujem skrývať svoje chyby a nedostatky, nepotrebujem žiť cez filter, aby som sa okoliu zdala krajšou či lepšou.

Prečo sa vlastne nemáme radi? Keď mi niekto povie, že on nemá problém so sebaprijatím, zväčša nehovorí pravdu. Takmer všetci ľudia sa musia sebaláske učiť. Buď na sebe zapracovali a vtedy z nich vyžaruje pohoda, alebo sa snažia oklamať samých seba, že oni sú v pohode.

Len veľmi malé percento ľudí totiž nemá nespracované traumy. Práve tie sú dôvodom našich pochybností, našich komplexov, našich závislostí aj toho, že si ubližujeme alebo sa pomaly likvidujeme.

V poslednej dobe mi mnoho ľudí povedalo, že prestali piť alkohol. Úplne. Prešli cestou k sebaprijatiu a zistili, že alkohol je niečo, čo nás drží ďaleko od nášho autentického ja. Alkohol je barlička, ktorá nám dáva chvíľkové kompenzované sebavedomie, no z dlhodobého hľadiska nám berie to ozajstné.

Na začiatku sú traumy

Rovnako ako cigarety, hazard, prejedanie sa, nezáväzný sex, nevera a iné sebadeštrukčné formy správania sa. Otázkou je, prečo sa tak málo hovorí o traumách, hoci práve tie stoja na začiatku toho všetkého. Asi miliónkrát si prečítate „odborný“ článok na tému sebaláska. A dozviete sa, že je potrebná a mali by ste ju mať.

OK, a ako to mám dosiahnuť? Nikto vám zároveň nepovie, „Hej slečna, najskôr si musíte spracovať svoje traumy a to bude trvať celé roky!“ Nie, sebavedomie nezískame zdieľaním pekných citátov na facebooku, ani čítaním sebarozvojových kníh, ani veštením z kariet, či kývaním kyvadielka.

Nepomôže nám kúpiť si krásne šaty, ani dať si urobiť nový účes. Dosiahneme ho iba dlhoročným pátraním v sebe a spracúvaním tráum, ktoré nám bránia v sebaláske.

Ja som sa snahou získať zdravé sebavedomie začala zaoberať takmer pred pätnástimi rokmi. Prečítala som more kníh a urobila mnoho cvičení, ale v zásade to boli vyhodené peniaze. Dôležitým momentom bol pre mňa dokumentárny film Wisdom of trauma (Múdrosť traumy) a spoznanie fantastického kanadského psychológa maďarského pôvodu Gábora Matého.

Až prostredníctvom neho som pochopila, že celé roky sa snažím napísať román bez toho, aby som sa naučila abecedu. Maté pracuje vo svojej praxi aj s ľuďmi so silnými závislosťami. Narkomanmi žijúcimi na ulici, bezdomovcami, väzňami s doživotnými trestami. Teda s ľuďmi, ktorých sebaláska nie je na bode nula, ale na bode mínus sto.

Tvrdí, že za každým sebadeštrukčným správaním, či je to pohárik vína každý večer bez ktorého nezaspíme alebo dávka heroínu, je neliečená trauma. Pár rokov už s odbornou pomocou odhaľujem a spracúvam traumy a až posledné mesiace začínam pociťovať sebalásku. Prichádza veľmi pomaly, po troške, ale je tu.

Zaľúbiť sa do seba môže byť pre niekoho jednoduchšie, pre niekoho celoživotná cesta. Ale nikdy to nie je zadarmo.