Ich smutný príbeh sa začal písať 3. januára 1950. Mama Jekaterina Krivošlapová rodila už dva dni a dve noci. Keďže v tom čase ultrazvuk v Sovietskom zväze neexistoval, lekári netušili, že čaká dvojičky. Napokon po cisárskom reze priviedla na svet dve dievčatká. Dostali mená Máša a Dáša a hneď bolo jasné, že sú výnimočné. Boli zrastené spodnou časťou tela a mali tri nohy.

Kým sa však ich mama, ktorá bola krajčírkou, prebrala z narkózy, o ich osude rozhodli iní. Pri pôrode bol prítomný aj ich otec Michail, ktorý pracoval ako osobný šofér popredného sovietskej politika Lavrentija Beriu, ktorý bol prezývaný Stalinov kat.

Prečítajte si

Vypredávali štadióny, no skončili ako striptérky. Slávne siamské dvojičky roky trpeli

Otec súhlasil, aby deti ostali v starostlivosti štátu a ich matke lekári oznámili, že dievčatá zomreli pri pôrode. Ona sama tomu neverila a tvrdila, že počula detský plač. Napokon z toho zošalela a nasledujúce dva roky strávila v psychiatrickej liečebni.

Násilné odtrhnutie od rodiny nebolo to najhoršie, čo dievčatá čakalo. Dostali sa pod dohľad sovietskeho vedca a fyziológa Piotra Anokina a prvých sedem rokov života strávili v pediatrickom inštitúte sovietskej akadémie lekárskych vied doslova ako pokusné králiky.

Dáša a Máša prežili kruté experimenty

Anokin totiž zistil, že sestry majú oddelené nervové sústavy, ale zdieľajú spoločný krvný obeh. Mali spoločné reprodukčné orgány, hrubé črevo, ale aj močový mechúr. Ostatné orgány mala každá osobitne.

A práve spoločný krvný obeh a rozličné nervové sústavy boli niečo, čo lekára fascinovalo a chcel o tom zistiť viac. Vôbec sa neštítil pri tom používať skutočne trýznivé metódy a kruté experimenty. Sestry vystavoval hladu, extrémnym rozdielom teplôt, pichal do nich ihly, bránil im v spánku a dokonca ich vystavil aj rádioaktívnym látkam.

Sestry boli naozaj prepojené a to nielen fyzicky – keď snívali, mali rovnaké sny, keď jedna pila alkohol, boli opité obe a zdieľali aj bolesti.

Sestry takto žili až do svojich siedmich rokov. Ako píše ruský portál Russia Beyond Headlines, smrť ich trýzniteľa bola pre ne akýmsi vykúpením. A hoci dostali ponuku zo Spojených štátov, kde im chceli poskytnúť vzdelanie, lekársku starostlivosť a neskôr aj prácu, sovietski opatrovatelia to rázne zamietli.

Čoskoro sa však „prevalilo“, že v laboratóriu držia dievča s dvoma hlavami, tak Dášu a Mášu prepustili na slobodu a sestry dostali základné vzdelanie. Napokon im amputovali spoločnú tretiu nohu, aby na seba tak neupozorňovali.

Pre dievčatá to bola veľká rana. „Po odstránení nohy nám dlho trvalo, kým sme boli opäť celkom samé sebou. Bolo to ako, keď normálny človek príde o nohu. Najväčší strach sme mali z toho, že sa nám všetci budú smiať. Sme veľmi plaché a nesmierne rozpačité, pokiaľ ide o náš vzhľad,“  vraveli dvojičky. 

Psychopatka a citlivka

Na kruté zaobchádzanie v útlom detstve si veľmi nespomínali, no výrazne sa na nich podpísalo. „Vôbec nepochybujem o tom, že Máša bola psychopat. Dáša bola v emocionálne zneužívajúcom vzťahu - podobne ako to prežívajú niektorí ľudia s partnerom. Ale kým títo ľudia majú šancu odísť, Dáša to fyzicky nemohla," opísala pre denník Daily Mail britská spisovateľka Juliet Butlerová, ktorá o sestrách napísala knihu.

„Sme dve totálne odlišné osoby, uzamknuté v jednom tele,“ zvykli sestry hovorievať. Ako 12-ročné skončili v Novočerkašskej internátnej škole pre deti s motorickými problémami, no ani tam nenašli zázemie.

Čoraz viac sa na povrch dostávali ich osobnosti. Dáša bola viac sústredená, zodpovedná a pokojná, Máša zas mala výkyvy nálad, bola rebelská a fyzicky silnejšia – prakticky ona niesla celú váhu spoločného tela.

Dáša mala v škole výborné výsledky, jej sestra nie a rada od nej odpisovala. „Učitelia nás nemôžu rozsadiť, “ vtipkovali.  

Toto obdobie však obe opisovali ako najstrašnejšiu skúsenosť ich života. Priznali, že prvý raz začali uvažovať nad samovraždou, pretože nevychádzali s inými deťmi a stále sa s nimi hádali. Hlavne Máša s nimi doslova bojovala. Zažili si ponižovanie, výsmech a urážky. Spolužiaci ich totiž za fľašu vodky ukazovali iným deťom z mesta. Jediné východisko našli sestry v alkohole.

Podľa Butlerovej bola Dáša veľmi citlivá a túžila po normálnom živote. Ešte na škole sa zaľúbila do svojho spolužiaka, no narazila na odpor sestry. Máša nechcela v žiadnom prípade počuť o tom, že by ich mohli lekári oddeliť. Vtedy 18-ročnú Dášu to napokon doviedlo až k pokusu o samovraždu obesením, no nevyšiel jej.

Namiesto toho mladé ženy premiestnili do domova pre vojnových veteránov, kde boli pod neustálym dohľadom. Na život si zarábali šitím detských plienok. Aj keď viac pracovala Dáša, jej sestra si radšej čítala obrázkové časopisy.

Problémy s alkoholom

Jedným zo svetlých bodov ich života bol moment, keď v roku 1985 našli svoju biologickú matku. Zistili, že majú ešte dvoch bratov, otec už bol v tom čase po smrti.

S mamou podľa niektorých zdrojov udržovali kontakt ďalšie štyri roky, no bratia odmietali pripustiť, že by boli v nejakom príbuzenskom vzťahu. Tvrdá a psychopatická Máša odmietla aj ďalšiu prosbu svojej sestry, ktorá žiadala o oddelenie a napokon rázne sekla aj so vzťahom s matkou.  

Pád režimu bol pre sestry príležitosťou na lepší život. Začali sa totiž o nich zaujímať západní novinári a na ich účet pribúdali peniaze z rôznych charitatívnych zbierok. V roku 1993 odcestovali do Nemecka, kde o nich natočili film a neskôr sa boli pozrieť aj v Paríži.

Vďaka svojmu príbehu zarobili desaťtisíc libier, no väčšinu peňazí minuli na zahraničné jedlo, počítač a cigarety. V tom čase bol ich alkoholizmus už veľmi vážnym problémom. Máša, ktorá trpela refluxom, nútila piť svoju submisívnejšiu sestru. Dáši alkohol nechutil, ale podvolila sa a napokon sa opili obe.

„Veľmi veľa pili. Všetky pokusy zbaviť ich závislosti vyšli nazmar,“ povedal Sergej Fedorčenko, lekár z centra na liečbu závislostí, ktorý ich mal na starosti. Nadmerné pitie stopli až vážne diagnózy – cirhóza pečene a pľúcny edém. Dvojičky podstúpili terapiu, no tá trvala len krátko. To sa už písal rok 1997.

Napokon sa k neresti vrátili. „Pijeme, pretože si uvedomujeme, čo sme za čudáčky. Všetko, čo sme v živote dosiahli, sme museli urobiť cez slzy a prosby. A to aj napriek tomu, že na každom kroku ľudia kričali: Ste jedinečné! Máte nárok na čokoľvek! Musíte to využiť! ‘Ale využiť čo? - našu čudesnosť?,“ cituje portál RBTH Krivošlapové.

Ich príbeh sa skončil jedno aprílové ráno v roku 2003. Dáša sa zobudila na to, že ju bolí hlava a cíti sa nejako slabo. Noc predtým si všimla, že jej sestra ťažko dýcha. Máša však nespala, v noci utrpela srdcový záchvat a už bola po smrti.

Dáša, ktorá kedysi veľmi túžila po samostatnosti a normálnom živote, odmietla oddelenie od mŕtvej dvojičky. Sama zomrela v nemocnici po 17 hodinách na otravu krvi z toxínov rozkladajúceho sa Mášinho tela. Sestry mali v tom čase len 53 rokov.

„Napriek toxickej dynamike ich vzťahu, na konci dňa toho spolu veľa prežili a mali jedna druhú. Jednoznačne sa hlboko milovali,“ uzatvorila ich príbeh spoločná priateľka Juliet Butlerová.