Tento týždeň som moderovala jednu konferenciu. Zložitá téma, odborníci v paneloch. Na jednom z nich ma tak nejako vizuálne prekvapilo, že si na pódium sadli samí muži. Mala som to v podkladoch, vedela som, kto príde. Ale človek, keď to vidí priamo na pódiu, je to iné ako vidieť to na papieri. Nejako zo mňa vyletelo, že čisto mužský panel, nevadí. Nabudúce to bude lepšie.

Muži sa pomrvili na stoličkách, nervózne si vymenili pohľady, a šli sme ďalej. Iste, nie je to Afganistan, ale sú to naše problémy. Malé? Iste. Sú aj horšie? Áno. Ale predsa ma to vždy zamrzí.

Verejné obstarávanie a kabelky

V ďalšom paneli sme sa rozprávali o verejnom obstarávaní. Pán z ministerstva zdravotníctva chcel ľudskou rečou priblížiť nákupy a ako príklad dal, že je to ako, keď by si ženy chceli kúpiť kabelky alebo topánky. Znova ma myklo. Spolu so mnou aj polovicu publika. Tak som dodala, že ženy nakupujú aj iné veci ako kabelky a topánky. A celé publikum sa zasmialo.

To, pri čom si vymieňali pohľady v sále, že ups, sme aspoň pomenovali a mohli ísť ďalej. Je to nepodstatné? Pre niekoho asi áno. Máme horšie problémy? Určite. Ale predsa ma vždy mykne.

Tento týždeň sa Maroš Kramár opäť snažil už po stýkrát vysvetliť, že nespravil nikde žiadnu chybu v kauze maskérky. V relácii pumpa opakoval, už stokrát vyslovené vety, ako dnes muž nemôže žene podržať ani kabát, či dvere, neopakoval už výroky o frigidných ženách, ale posolstvo bolo stále rovnaké.

Kontinuálne mi chodia otázky vždy, keď dá Kramár nejaký rozhovor - čo ty na to? Prečo nereaguješ? Viete, mne je Maroša Kramára ľúto. Nie preto, že by mal nejaký zlý život. Dokonca som presvedčená, že je to dobrý človek, a že vôbec nerozumie, o čom sa tu rozpráva.

Keď sa nemeníme ako Maroš Kramár

Mne je ho ľúto preto, že spoločnosť je založená na tom, že sa posúva, vyvíja, koriguje, pýta, a mení sa. Všetci sme už na niečo vekom zmenili názor, skúsenosťami sa posunuli. Čudné nie je meniť sa a posúvať. Čudné je nepohnúť sa z miesta a všetkým dookola vehementne vysvetľovať, že tam budete stáť, aj keby traktory padali.

Spoločnosť sa posúva, áno, ženy sa začali ozývať, keď sú vynechané. Aj keď sú stereotypizované. Ženy si začali všímať, že nemajú miesto pri stole a niekedy to vedia lepšie a niekedy horšie artikulovať. Aj človek sa vyvíja.

Niečo, za čo som bola pred desiatimi rokmi ochotná bojovať a hádať sa, mi s dnešným rozumom príde trochu smiešne. V niečom som zmenila názor, niečo som poopravila. Pri mužských paneloch ma mykne, a mykne ma aj vtedy, keď mi volajú, aby som prišla na nejakú diskusiu "pretože potrebujú nejakú ženu". Svet sa vyvíja, my tiež.

Ženy v meste, nezostaňte na mieste. Točte sa, vráťte sa, dajte spiatočku a potom sa rozbehnite. Premýšľajte, meňte sa, posúvajte sa. Len tak je spoločnosť lepšia pre nás všetkých.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?