Sediac za počítačom, premýšľam o čom napísať ženám v mestách a na dedinách v týchto náročných časoch. Posledné týždne cítim paralýzu, neviem sa veľmi sústrediť na čítanie kníh, ťažko sa mi pracuje. Nútim sa ponoriť do práce, aby som aspoň na chvíľu myslela na niečo iné.

Priateľstvá pomáhajú 

No jedna vec mi veľmi pomáha. Staré priateľstvá, trvajúce veky. S naozajstnými kamarátkami, s ktorými sa poznám od detstva, sme si začali v posledných týždňoch pravidelne telefonovať. Dokonca cez videohovory, aby sme sa videli. Ich prítomnosť na druhej strane ma nejako zvláštne upokojuje.

Voláme si, stretávame sa, ak je to možné a návštevy neodkladáme. Akoby niekde vo vzduchu viselo, že to treba urobiť hneď. Nečakať na lepšie počasie, ani náladu.

Určite máte blízkych ľudí, s ktorými sa viete porozprávať hocikedy o hocičom. Zavolajte im a robte to často a dlho. Hoci aj hodiny. Prítomnosť človeka, ktorého máte radi, je v kríze neuveriteľne posilňujúca.

Modlíme sa za mier 

Každý piatok si voláme s kamarátkou žijúcou v Amerike. Ja mám večer, ona ráno, ja víkend pred sebou, ju čaká ešte piatok. Preberáme najrôznejšie veci od starostí s rodičmi a deťmi, cez naše strachy z toho, čo sa deje, až po bizarné historky z detstva. Je nám dobre. Drží nás nad vodou tento piatok.

Obe sme veriace, preto sa modlíme, aby sa situácia zlepšila a aby bol mier. Aby mohla priletieť na Slovensko, aby sme mali možnosť sa stretnúť. Ešte pred pár týždňami by nám nenapadlo, že sa budeme modliť za mier. Prišlo by nám to veľmi absurdné a predsa to tak je. Aj o tom sa rozprávame.

Hlboké a dlhotrvajúce vzťahy mi prinášajú pocit domova. Sú to ľudia, ktorí ma poznali v detstve, v mladosti a poznajú ma aj dnes. Vydržali sme spolu celé roky a verím, že ešte nejaké tie roky spolu dáme.

Sú mojím súkromným bezpečným prístavom v čase búrok. Môže to znieť ako najväčšie klišé, ale niekedy sú vzťahy so starými priateľmi oveľa viac ako rodina.