Videla som Matku. Nesmierne silné divadelné predstavenie Slovenského národného divadla v hlavnej úlohe so Zuzanou Fialovou. Po jeho skončení som si uvedomila, že by to mala vidieť každá matka, ktorá má dospievajúceho syna. Ale aj taká, ktorá má dospievajúcu dcéru. Proste, každá matka. Prečo?

Lebo je to hra o tom, ako nechať svoje deti odísť. Ako ich pustiť, nedržať a neurobiť si z nich náhradu: Za svoj nenaplnený život. Za spackané manželstvo. Za nedostatok lásky, ktorú cítime. Je to hra o strate a následnom naplnení. O umení púšťať a odpúšťať. Hlavne sebe. Je to hra, pri ktorej si azda každá mama povie: „Toto presne robím.“ A ak si to nepovie, možno by si to povedalo jej dospievajúce dieťa.

Matky a dospelé deti

Materská láska je niečo, čo ďaleko presahuje naše životy a životy našich detí. Materská láska je v niečom veľmi hlboká obeta. Problém je, ak cítime, že by sme niečo z toho, čo sme pre naše deti obetovali a urobili, chceli od nich späť. Toto veľmi nefunguje.

Deti nás milujú láskou, ktorú si samé vyberú. Takou, ktorej mieru aj intenzitu určia iba oni. Bez ohľadu na to, či sa nám to zdá veľa alebo málo. A pre nás existuje len možnosť to akceptovať. Tak, ako niekoho nedonútime, aby nám požičal peniaze, nedonútime ho, aby nás miloval rovnakou intenzitou, ako ho milujeme my. Láska je bezhraničná, ale neočakáva nič späť.

Hra Matka zobrazuje ženu v strednom veku, ktorej deti opustili rodné hniezdo a ona si pripadá akosi nepotrebná. Ako veľkú stratu vníma najmä odchod syna a jeho nový vzťah. Nevie sa vyrovnať s tým, že o neho „prišla“. Prežíva depresiu, v ktorej si uvedomuje svoje nefunkčné manželstvo plné nevery z manželovej strany a to, že vlastne celé roky žije sama a vyživuje ju iba láska k obľúbenému synovi.

Zaujímavé je aj prevedenie predstavenia. Každá scéna 90-minútovej drámy sa odohrá dvakrát. Raz tak, ako by ju postavy zahrali, ak by nemali zábrany a svoje city a myšlienky by vyjadrovali priamo, bez filtra. Druhýkrát vidíme rovnakú scénu, no vlastne úplne inú, zahratú cez filter spoločenských a citových konvencií.

Matky - majme svoje potreby

V tom dokážeme čítať naše vlastné pokrytectvo. Čo všetko cítime a vnímame a ako málo z toho vieme naplno vyjadriť pred svojimi najbližšími? Koľko žien mlčky toleruje manželove nevery a koľko matiek sa cíti byť zrazu nepotrebnými pre svoje deti? No navonok všetko vyzerá ako normálna rodinná pohoda.

V úlohe preferovaného syna sa v hre Matka predstavuje talentovaný Dávid Hartl. V jeho psychike dokážeme ľahko odčítať, akou obrovskou záťažou môže byť matkina naviazanosť, až závislosť na synovej osobe. Ako veľmi ho tlačí k stene jej vymenovávanie zásluh, toho, čo pre svoje deti urobila. Dospeje matkin nátlak a citové vydieranie k tragickému koncu? Má Freud pravdu, ak hovorí, že v období ranej dospelosti musíme metaforicky „zabiť“ svojich rodičov?

Hra Matka nás má naučiť jednému. Aj keď veľmi milujeme svoje deti, aj keď pre nich rady urobíme prvé aj posledné, ešte stále sme tu my. Majme svoje potreby, svoje sny, plňme si želania a analyzujme priebežne svoj život. To, čo žijem, je naozaj to, čo žiť chcem? Je moje manželstvo naozaj šťastné? Čo budem mať, keď moje deti vyrastú? Kde začína a kde sa končí môj súkromný svet? Kým som bez detí a partnera? Stačí mi to?

Ak si na tieto a mnohé ďalšie otázky vieme odpovedať, sme na dobrej ceste byť matkami, ku ktorým sa naše deti budú rady a dobrovoľne vracať.