Písali mi mnohé ženy. Prišli o prácu, doma dve deti, muž neplatí alimenty. Niektoré sú zdravotníčky. Popri vlastnej rodine zachraňujú ľudské životy. Niektoré pracujú v potravinách, v elektrárni, vo fabrike. Zachraňujú ekonomiku, zatiaľ čo štát ich nechal v štichu.

Výživné už nevideli mesiace, doma majú deti na dištančnom vzdelávaní, a žiadne štátne koronapolitiky sa ich netýkajú. Matky samoživiteľky. Zoznámte sa.

Neviditeľné ženy 

Premýšľala som, o kom písať na Medzinárodný deň žien. Dá sa písať o kvantách tém. Mne momentálne na srdci leží práve matka samoživiteľka. Ste žena, ste sama, máte dve roboty, dve deti, a stále živoríte. Váš život je vlastne zápas o prežitie. Hunger games v slovenskom systéme.  Nikto vám nepomôže, spoliehať sa nedá na nikoho, len na samú seba.

Často sa mi stáva, že keď napíšem čokoľvek o matkách samoživiteľkách, príde nejaký muž (zväčša v komfortnej životnej situácii) a poviem mi – A ČO MUŽI SAMOŽIVITELIA? Iste, existujú aj takí. Je ich promile. Napriek tomu si myslím, že musíme myslieť aj na nich. Sama som sedela vo verejnoprávnej televízii na školení, kde nám vysvetľovali benefity, pri ktorých povedali, že ženy – matky majú o 5 dní OČR viac. Dvihla som ruku, spýtala sa, prečo nie pre muža. Práve v našej skupine sedel aj otec, vdovec, ktorý mal tri deti. Upravili to.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Ale späť k téme. Vždy prídu mudrlanti, ktorí napíšu, čo muži. Pravda je ale taká, že drvivá väčšina rodičov samoživiteľov je na pleciach matky. Po rozvode sa deti ocitajú v drvivých percentách u matky. Starostlivosť je takmer výhradne na ich pleciach. Také sú štatistiky. Je jedno, čo vám napíšu libertariánski diskutéri. Často tieto ženy zarábajú nízke mzdy, vykonávajú extrémne veľa neplatenej práce a nedostávajú od otca detí žiadne výživné. Práve tieto ženy sú dnes ohrozený druh. Korona prehĺbila chudobu, obzvlášť u samoživiteliek.

A predsa sú to stále neviditeľné ženy. Nemajú čas riešiť neprávosti. Sú rady, že prežijú. Mnohé mi písali aspoň na sociálnych sieťach. „Zdravotná sestra. Úplne zničená. Cez víkend testovala, cez týždeň od pol siedmej v práci, dve školopovinné deti doma. Nestíha sa im venovať, variť, učiť sa, lebo musí do práce. Sama nestíha ísť k lekárovi. Na pokraji síl obracia každé euro, či môže deťom kúpiť jogurt. Hanba,“ prišlo mi do inboxu. „Sama matka s dvojročným dieťaťom, na ktoré muž neplatí pravidelne výživné a ešte nechal pekné dlhy. Šla do práce, je zdravotná sestra. Dieťa do jasiel – raz otvorené, raz nie. Dozvieš sa to niekedy večer predtým. A ešte k tomu dochádzanie do práce 40 kilometrov.“

Matky samoživiteľky

Mohla by som dnes hovoriť, že potrebujeme viac žien v politike. Že potrebujeme viac žien v manažmente. To všetko platí. Ale dnes chcem hovoriť o matkách, ktoré s deťmi zostali samé. Ktoré živoria a nikto na nich nemyslí. Ktoré sa prebíjajú životom a majú pocit, že sú v tom samé. Pretože matky samoživiteľky sú najviac ohrozené chudobou. Nie sú to voličky, ktoré sa dá kúpiť – nikto nezvyšuje rodičovský príspevok ani prídavky na deti pred voľbami.

V Európskej únii až polovica osamelých rodičov, ktorí sú najviac ohrození chudobou, sú práve matky. Majú oveľa ťažší prístup na trh práce – zamestnávatelia ich nechcú, často si nájdu aspoň málo kvalifikovanú prácu a muklujú za minimálnu mzdu. Majú ťažší prístup k jasliam aj škôlkam, pretože na Slovensku sa tvárime, že ich nedostatok je chyba matiek a rodičov, pretože sa o deti majú starať doma. Mnoho z nich preto stojí pred dilemou, či zostane doma s dieťaťom a nebude mať čo jesť alebo vymyslí aspoň nejaký plán ako sa postarať o dieťa a zároveň zarobiť aspoň na jedlo. Sú vyčerpané, unavené a nevypočuté.

Nechápte ma zle. Som privilegovaná žena, ktorá si podobnú situáciu nevie ani predstaviť. Ale už som stretla dosť samoživiteliek na to, aby som vedela posúdiť, aký ťažký život to je. Ak chceme v krajine viesť diskusiu o interrupciách a nechcených deťoch, nejde to bez toho, aby sme adresovali ako sa vlastne na Slovensku majú ženy, ktoré si napríklad nechajú dieťa bez podpory partnera. Ako sa im žije? Majú dostatok prostriedkov na to, aby nežili na okraji spoločnosti? A nie je náš zápas o nenarodené deti len povrchná vojna? Nemali by sme si začať klásť otázky ako sa ženy na Slovensku vlastne majú po tom, čo na svet prinesú dieťa? Nemali by sme všetci chcieť, aby matky s deťmi nemuseli rátať centy na jogurt a rožky?

Na Medzinárodný deň žien si želám, aby sme si všetci na chvíľu predstavili, že máme robotu za minimálnu mzdu, doma dve deti a pred sebou nákup týždeň pred výplatou. Skúste si to nasimulovať. Možno budeme vďaka tomu viesť lepšiu diskusiu o matkách, ženách, interrupciách aj materstve. Stojíte pred regálom, v ruke máte pár drobných, doma dve deti, a nemáte na tri jogurty.

To je realita 21. storočia v Európskej únii. Na Slovensku. Mali by sme sa hanbiť, a nie oslavovať.