Stalo sa vám niekedy v poslednej dobe, že vás vyplo? Pred pár týždňami som prežila pár dní, kedy pre mňa bolo vstať z postele nadľudským výkonom. Do postele som si zobrala počítač a s vypätím všetkých síl som odpovedala na pracovné e-maily. Keď som nevládala, skúšala som odpísať aspoň z mobilu alebo som napísala, že som chorá a ozvem sa o pár dní. Dvakrát za deň som šla vyvenčiť psa a občas vyniesť odpadky. Aj to bolo strašne namáhavé. Nechutilo mi jesť, ani som nevládala čítať. Nie, nemala som Covid, mala som karanténnu únavu.

Nie je to vojna, iba nepohodlie...

Našťastie som ju po pár dňoch nejako rozchodila. Pomohlo mi pekné počasie a to že sa na pár dní výraznejšie oteplilo. Keď mi bolo trošku lepšie, napísala som o svojom probléme na sociálnu sieť a opýtala sa priateľov, ako sa majú oni. Mám pocit, že sa veľmi málo pýtame druhých ako sa naozaj majú. A ak sa aj pýtame, málokedy naozaj chceme počuť pravdivú odpoveď. Nechce sa nám čeliť realite a naozaj si vypočuť, že niekto sa má zle, bez toho, aby sme ho nezahltili neužitočnými radami typu: „Neboj sa to prejde, musíš len myslieť pozitívne.“

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Bola som rada, že okrem rád typu, choď sa každý deň prejsť do lesa, som dostávala naozaj veľa správ o tom, ako sa ľudia majú, cítia a ako to prežívajú. Zistila som, že v tom nie som sama. Aj mnohých iných vypína, majú problém ráno vstať a prejsť z postele k počítaču. No stretla som sa aj s názormi, najmä od staršej generácie, že sme rozmaznaní a zhýčkaní. Že vlastne nič zlé v podstate nezažívame, že máme okolo seba všetko potrebné, od jedla až po pripojenie k internetu a nemáme právo cítiť sa zle. Zle bolo počas druhej svetovej vojny, toto je iba nepohodlie.

Premýšľam o tom a príde mi to strašne cynické. Žijeme v období, kedy nám alebo našim blízkym na dennej báze zomierajú priatelia, príbuzní, rodičia. Naši seniori žijú už rok v režime, že takmer nevychádzajú z domu. O očkovanie rodičov bojujeme ako v Hrách o život. Len škoda, že každý ho má iba jeden.

Sme rozmaznaní? 

Vraj sa nemáme na čo sťažovať, lebo kedysi bolo horšie. Nuž ale z tejto vety sa človek trpiaci pandemickou úzkosťou alebo hlbokou depresiou zázračne nevylieči. Mladí ľudia, volajúci na linku pomoci, lebo majú ťažké psychické stavy, sa nezačnú razom tešiť zo života, len preto, že im povieme, že keď nejde o život, ide o hovno. Lenže ono o ten život ide. Ide o život každého z nás, lebo sme každý jeden deň konfrontovaní so smrťou. Každá cesta do potravín, každá návšteva lekára znamená možnosť nákazy.

Preto si myslím, že nie je namieste súdiť nikoho psychický stav. Nie je slušné, o nikom povedať, že je len rozmaznaný. Nie je fér porovnávať súčasný stav s akýmkoľvek iným. Naša generácia neprežila vojnu, no napriek tomu má právo necítiť sa dobre pri najťažšej skúške, akú kedy zažila. Možno o pár mesiacov bude lepšie, ale možno nie. Nikto z nás nevie, kedy sa Hry o život skončia, ani nevie, či sa ešte niekedy dostaneme do nejakého nového normálu. Čo bude nový normál? Pandémia mení náš život možno na mnoho, mnoho ďalších rokov. Prináša so sebou veľa zlého, ale aj niečo dobré. No momentálne ešte nie sme v stave posúdiť, aké to bude potom a či bude náš život lepší alebo horší.

Vieme len, že bude iný a táto neistota nám spôsobuje úzkosti a vyčerpanie. Je však nutnosťou sa za to nelynčovať a hlavne nelynčovať za to druhých. Máme len jeden život.