Išli sme cez víkend s mojím mužom na obhliadku jednej chaty na Gemeri. Už dlhšie by sme chceli chalupu, ale nie sme milionári a zasa to až tak neponáhľa. Nejako sa nám však zapáčil starý historický dom, za lacný peniaz, ideme sa pozrieť, spravíme si výlet. Dohodla som obhliadku a v sobotu o jedenástej sme sa pred domom v minidedinke pri Revúcej stretli s pánom z realitky a s majiteľom domu. Ťažko sa to opisuje mužom, ale jeden zo spôsobov ponižovania žien nemusí byť urážanie - úplne stačí ignorácia. 

My sa v domácnosti obaja pýšime tým, že máme pomerne rovnocenný vzťah. Finančne aj mentálne. Prehliadka však prebiehala približne takto - všetko, čo ukazovali, ukazovali môjmu mužovi. Všetko, čo hovorili, hovorili len jemu. Neexistujem. Neviditeľná. V celom procese sa so mnou ani neráta. 

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Ku koncu obliadky, sme sa opodiaľ rozprávali s mužom na záhrade - mne sa dom páčil, jemu nie. Majiteľ sa pýta, že čo teda hovoríme. "50 na 50," odvetil môj muž. Obaja páni sa uchechtli. "Pani manželka si asi nevie predstaviť ako by to vyzeralo prerobené, ale to musíte úplne inak vidieť, to úplne inak bude vyzerať, keď sa prerobí," všimli si ma po prvý raz a rozprávali sa so mnou ako so slaboduchou. "Manželke sa dom páči, manželovi nie," odpovedám mu. "To sú tie stereotypy," pokrčím ramenami a rezignujem. 

Nestalo sa mi to po prvý raz. Stáva sa to dosť často - najmä pri aktivitách, kde sa nejako očakáva, že muž drží kasu a robí rozhodnutia. Kde sa očakáva, že žena vychováva deti a upratuje. Jeden z nástrojov diskriminácie je ignorácia žien vo verejnom priestore. Ignorujeme ich v politike, v manažmente, na mítingoch, rokovaniach. Ignorujeme ich na všetkých leveloch - dokonca aj v mestách, kde sa pohybujú. Ignorujeme ich vo verejných politikách aj v pôrodniciach. Ženám vysvetľujeme, čo všetko majú prežiť, a pri čom sa nemajú sťažovať. Odoberáme im deti hneď po pôrode, lebo vieme predsa lepšie čo treba. Ignorujeme ich pri dôchodkoch, zárobkoch, aj materskej. Pri domácom násilí, aj sexuálnych útokoch. Naprieč všetkými témami robíme ženy neviditeľnými. 

Je nás polovica, dokonca o pár percent viac než mužov. A predsa sme im prenechali komplet celý priestor a mlčíme. Ženy nie sú centrom volebných kampaní, ani politík. Nie sú ústrednou témou, kým nejde o obmedzovanie ich práv a slobôd. Ak sa niektorá ozve, vyšikanujeme ju opäť späť do kúta. 

Šoférujúc domov z Gemera som premýšľala, čo môžem urobiť viac a lepšie. Bude to pomalé, postupné. Bude to niekedy boj s veternými mlynmi, ale sama pre seba som si povedala, že budem využívať svoju pozíciu aspoň na to, že keď uvidím niečo podobné, ozvem sa. Povzbudím pokojne aj cudziu ženu a poviem to nahlas. Keď sa budem cítiť neviditeľná, ozvem sa. Iná cesta nie je. Postupne nás musí byť počuť, nesmieme byť ticho. Nesmieme byť neviditeľné.