Musíme byť najlepší. Naháňame sa za výsledkami, za prácou a za peniazmi. V každom momente sa chceme venovať niečomu produktívnemu. Hlavne si len nepustiť večer nejakú oddychovú sprostosť! Radšej dokument, knihu alebo treba pracovať. Kolotoč neustálej produktivity podľa mňa zničí generáciu mileniálov a treba povedať, že zatiaľ sa s tým nepasujeme lepšie ani vekom.

Umenie oddychovať

Čím som staršia, tým lepšie sa viem vysporiadavať s tým, že môj mozog nemôže stále byť v móde absolútneho využívania. Že niekedy si proste musí človek pustiť aj stupídny seriál a čučať bezprízorne do telky, s voľne pohodeným telom na sedačke. Že niekedy si netreba pustiť siedmy podcast o niečom strašne dôležitom, ale je vlastne úplne v pohode pustiť si playlist Spice girls. Akokoľvek sa to zdá banálne, pre našu generáciu to až také jednoduché nie je. Porovnávate sa a máte pocit, že tamten, ktorý je o dva roky mladší od vás, je ďalej a určite nestráca čas pozeraním Gilmore girls. Máte pocit, že niečo zmeškáte alebo si zničíte kariéru, život, pretože ostatní určite práve teraz robia niečo zaujímavé.

Lenže život tak, samozrejme, nefunguje, a váš mozog a telo to prosto nezaujíma a potrebuje oddych. Pokojne aj ten stupídny, akýkoľvek. A čím je človek starší, tým je viac unavený. Zároveň, čím je človek starší, tým má náročnejšiu prácu, pretože stúpa postupne aj v nej a už sa nedá od rána do večera fungovať na plné obrátky a ráno sa zobudiť svieži a ísť cvičiť.

Vrátila som sa po mesiaci z dovolenky. Odchádzala som vyčerpaná už naozaj na pokraji síl, rok to bol ťažký a oddych žiadny. Do toho Covid, a ďalších x stresov navyše. Mesiac dovolenky to bol preto, že môj mozog funguje nasledovne - prvý týždeň je ešte stále v pohotovostnom pracovnom móde a šrotuje. Druhý týždeň je to už lepšie, ale stále šrotuje. A po dvoch týždňoch sa zázračne vypne a zmení fungovanie a prejde do módu, ktorý nevie, aký je deň, nerozmýšľa nad prácou, nie je v strese a odpočíva. Štvrtý týždeň už je potom vyslovene vypnutý a pripravený vrátiť sa naspäť v plnej sile na ďalší rok. Lenže nie všetci si môžu zobrať dovolenku na mesiac. Nie všetci si ju môžu dovoliť a niektorí majú deti, povinnosti a nejde to.

Tlak na dospelých, ale aj na deti

Niektoré výskumy hovoria, že mileniáli sú zatiaľ najproduktívnejšia generácia. Iné hovoria, že sme najväčší workoholici. Jedno sa nevylučuje s druhým, samozrejme, a oboje je zrejme pravda. A tak sa nejako učíme vypnúť, oddychovať, a nevyčítať si to. Učíme sa nájsť balans medzi prácou a súkromným životom a niekedy nám to ide skôr horšie ako lepšie. Učíme sa povedať nie šéfovi, keď pošle o deviatej večer mail, a hlavne sa učíme nemať ten mail okamžite na telefóne otvorený.

Používame na to appky, rozprávame sa o tom s priateľmi a hľadáme spôsob, aby nás to nezošrotovalo. Vyhorení vedia, o čom hovorím. Lenže platí to aj pre deti, nielen pre dospelých. Tie sa vracajú do školy po ešte ťažšom roku, ako sme mali my. S ešte väčším stresom, strachom, so závislosťou na telefóne, často s domácim násilím v rodine a dosť možno pridruženými psychickými problémami. Vracajú sa ustráchané, počúvajú zo všetkých strán, že minulý rok už nikdy nedobehnú, že to bol stratený rok a možno bude stratený aj tento ďalší. Zatiaľ toto všetko sledujú, kým dospelí ľudia vedú šialené hádky o tak základných veciach ako sú vedecké fakty a tak celkovo, svet sa zbláznil a deti to vidia. A kým tu ja ako mileniál mrnčím, že potrebujeme všetci mesačnú dovolenku, o pár dní sa začne oveľa ťažšia operácia ako náš work life balance a nie som si istá, či si všetci uvedomujeme, aká je podstatná.

Dôležitý školský rok sa začína

Podstatnejšia ako to, či budú fungovať automobilky, a podstatnejšia ako to, kto o týždeň vyhrá očkovaciu lotériu. Nič nie je dôležitejšie ako to, aby školy boli tento rok otvorené a deti a študenti dostali plné vzdelanie. Nič by nemalo mať vyššiu prioritu, a na ničom by nám nemalo záležať viac. Záleží na tom psychický stav detí, počet samovrážd, ale aj ich budúcnosť a naša budúcnosť v celej krajine. Nenechajte sa oklamať zástupnými témami, nenechajte svoj mozog oklamať, že sa učia predsa dištančne aj doma, jednoducho to nie je pravda.

Misia školský rok sa začína. Môj mozog, hoci nemám zatiaľ deti, sa sústreďuje na túto tému. Deťom držím palce, aby zvládli psychicky náročný nástup, strach z covidu, aj z učenia, a mali opäť sociálne kontakty. A rodičom, aby sa nezbláznili a netlačili na deti s výsledkami a produktivitou. Lebo aj detský mozog potrebuje pauzu, a stresu a nervov mal minulý rok dostatok. Aj oni mali pocit, že premrhali rok a že stratili veľkú časť života. Aj oni majú strach zo zlyhania a boja sa čo príde a čo všetko zmeškali, zabudli a nevedia. Netlačte na produktivitu vašich detí, spomeňte si pritom na svoj život a tlak, na svoje snahy o pokoj v hlave, na odpočinok. Deti potrebujú čas a pokoj, tak ako dospelí. Známky z písomiek počkajú.

Ženy v meste, želám vám a vašim deťom úspešný štart do septembra!

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?